Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

17.

Vianoce sa blížili míľovými krokmi a Jakub bol čoraz nervóznejší. Zovšadiaľ naňho dýchala vianočná atmosféra. Vyzdobené výklady obchodov, vianočné stromčeky na každom rohu a neustále znejúce koledy a iné „odrhovačky" akoby sa mu vysmievali, že Vianoce sú tu každú chvíľu. Pokiaľ sa to všetko dialo mimo ich bytu, dalo sa to zvládnuť. No keď mama začala vypekať a celý byt bol prevoňaný vôňou vianočného pečiva, už mal toho plné zuby.

Ešte pred niekoľkými rokmi túto predvianočnú atmosféru miloval a mame s prípravami na sviatky rád pomohol. No odkedy sa prevalila otcova nevera a celé Vianoce sa niesli v znamení hádok, urážok a maminých sĺz, začal ich nenávidieť. Adventné obdobie úplne ignoroval, preňho prípravy na Vianoce neexistovali. Darčeky kupoval zásadne na poslednú chvíľu a aj to iba kvôli Miškovi. Spočiatku preto, lebo jeho braček ešte veril na Ježiška, a neskôr akosi zo zotrvačnosti, aby nebol Miško sklamaný.

Keby to záležalo na ňom, Štedrý deň by prežil ako každý iný deň v roku - zalezený vo svojej izbe. Pre pokoj v rodine však zaťal zuby a ten večer nejako zvládol. Nechcel kaziť vianočnú náladu mame a bratovi. Hoci ho to občas mrzelo, nedokázal to zmeniť. Tá nenávisť voči Vianociam v ňom bola zakorenená príliš hlboko na to, aby s tým sám niečo urobil. Pochyboval, že by sa to niekedy mohlo zmeniť. Že raz nájde niekoho, kto ho opäť naučí milovať Vianoce.

„Ako ste sa s tým učiteľom nakoniec dohodli na platení za Miškove hodiny?" opýtala sa ho mama znenazdajky v piatok večer počas zdobenia medovníčkov. Vianoce boli za rohom a ona bola kvôli vyťaženosti v práci mierne v sklze. A tak bola nútená zapojiť do príprav aj svojho staršieho syna. Spolu s Miškom dostali za úlohu vyzdobiť medovníčky, zatiaľ čo ona ešte piekla posledné zákusky.

„Osem eur za hodinu, raz do týždňa," zdvihol zrak od taniera, vďačný za trochu rozptýlenia a nadviazal s mamou očný kontakt. Rád na chvíľu prerušil zdobenie. Vôbec sa mu do toho nechcelo, bránil sa tomu zubami-nechtami, no nakoniec maminým prosbám podľahol. Síce to svojským spôsobom ohundral, ale pomohol. „Myslím, že je to celkom primeraná suma. Niektorí starší študenti berú za doučovanie skoro toľko isto, a to nie sú ani vyštudovaní."

„Nie je to síce najlacnejšie," vzdychla si mama a vypla rúru. „Ale osem eur do týždňa nás nezabije. Je to pre Miškovu budúcnosť. Môžem ešte skúsiť vybaviť u otca, či mu polovicu nebude platiť on."

Pri zmienke o otcovi sa naježil a zaťal ruky v päsť. Nerozumel, prečo mama nedokáže pochopiť, že tomu chlapovi už na nich nezáleží. Alebo to dávno vedela, ale stále verila, že sa to zmení?

„Nebude. Síce sa tvári, ako ho Miško zaujíma, ale pravda je niekde úplne inde," precedil a dúfal, že ho brat nevnímal. Zdal sa byť zabraný do práce a stratený v myšlienkach. „To mu tú polovicu budem radšej platiť ja. Nemám problém si zarobiť dvadsať eur mesačne."

„Keď myslíš," unavene sa usmiala mama. „Len som nechcela, aby si si míňal svoje peniaze na Miška."

„Bude to mať odo mňa vianočný darček, však myšiak?" s úsmevom sa obrátil na brata.

„Čo?" strhol sa Miško zo zamyslenia, čím potvrdil Jakubove predchádzajúce domnienky.

„Len to, že tie hodiny flauty máš spolovice ako vianočný darček odo mňa," žmurkol. „Ale neboj, niečo si nájdeš aj pod stromčekom."

V modrých očkách šibalsky zaiskrilo. „Aj ja mám niečo pre teba," tajomne sa usmial Miško. „Tak snáď sa ti to bude páčiť."