Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

14.

Neveľká cukráreň na rohu námestia bola na toto ročné obdobie nezvyčajne prázdna. Akoby všetci obyvatelia mesta uprednostnili zhon za darčekmi a predvianočné nákupy pred príjemnou, rodinnou atmosférou podniku. Za drevenými stolíkmi pokrytými červenými obrusmi sedelo iba niekoľko návštevníkov, ktorí sa tam prišli na chvíľu zohriať, či posedieť si pri teplom nápoji a sladkej pochúťke.

Matej vybral stôl v zadnej časti miestnosti, neďaleko radiátora, z ktorého sálalo príjemné teplo. Jakub jeho výber ocenil a okamžite si vybral miesto, ktoré k nemu bolo najbližšie. Keď sa však rozhľadel, začal sa za to rozhodnutie preklínať. Zo svojho miesta mal výhľad priamo na gýčovo vyzdobený vianočný stromček pri vstupe.

„No super,“ takmer nečujne precedil pomedzi pery. Jeho nešťastný povzdych a znechutený výraz ale neušli pozornému očku pána učiteľa. Jakub pod jeho prenikavým pohľadom zneistel. Mal pocit, že mu Matej vidí priamo na dno duše.

„Deje sa niečo?“ zaujímal sa Matej, keď si všimol, ako sa Jakub ošíva.

„N-nie, všetko je v poriadku,“ nasilu sa usmial. Naozaj nemal chuť pred ním rozoberať svoje pocity ohľadne Vianoc. Zvlášť, keď takmer každý ich miloval a on bol jedným z mála, čo ich neznášal.

„Keď myslíš,“ mykol plecom Matej. Mal dojem, že Jakub k nemu nebol celkom úprimný, no chápal ho. Poznali sa pár dní, nemohol očakávať, že mu ihneď otvorí svoje srdce. Stále bol preňho cudzím človekom.

„Tak, čo si dáte, chalani?“

„Horúcu čokoládu a zmrzlinový pohár,“ so širokým úsmevom si zažiadal Miško.

„Zmrzlinu?“ vytreštil Jakub oči. „Teraz v zime? Mama nás zabije ak ochorieš...“

„Kubooo,“ zavyl chlapec nešťastne. „Prosím. Budem ju jesť pomaličky,“ uprel na brata psí pohľad, ktorému takmer nikdy nedokázal odolať.

Jakub v duchu zastonal. Ten malý diablik presne vedel, ako naňho, aby dosiahol svoje. Za normálnych okolností by s ním možno bojoval, a tú zmrzlinu mu nedovolil, ale nechcel sa s ním hádať pred Matejom.

„Ty malý vydierač,“ zašomral napokon. „Ale ak ťa bude bolieť hrdlo, neželaj si ma.“

„Ďakujem, si skvelý,“ rozžiaril sa Miško. „Mame nič nepovieme,“ spiklenecky sa uškrnul.

„A ty, Jakub? Čo si dáš?“ obrátil sa Matej na staršieho z bratov. Pri pohľade do zelených zreničiek učiteľa sa Jakubovi rozbúchalo srdce.

„Ja... len kávu, prosím.“

„Nechceš k nej nič sladké? Povedal som ti, že sa nemusíš hanbiť.“

„Nemám chuť,“ pohotovo zaklamal Jakub. Mal veľkú chuť na nejakú  kalorickú bombu, no blbý pocit, že už i tak učiteľa dosť využíva, mu v tom spoľahlivo zabránil.

„Tak keď ju náhodou dostaneš, povedz,“ úprimne sa usmial Matej a odišiel objednať.

Kým bol preč, Jakub usilovne premýšľal. Musia si určiť nejaké pravidlá. Takto to ďalej ísť nemôže.

Keď sa Matej vrátil - s dvomi kávami, čokoládou a zmrzlinou - Jakub sa zhlboka nadýchol. Teraz alebo nikdy, pomyslel si a rozhodol sa vysloviť nahlas to, čo mu od Matejovho návrhu nedalo spávať.

„Matej?“ oslovil ho a keď získal jeho plnú pozornosť, pokračoval. „Chcem ti za tie Miškove hodiny platiť.“

Matej zmätene nakrčil obočie. „A prečo? Veď sme sa dohodli, že -“

„Ty si sa dohodol. Podľa mňa je dosť zvláštne, že sa Miškovi venuješ na úkor svojho vlastného času a nič za to nechceš. A ešte nás pozývaš. Celé je to na hlavu.“

„Aha. A ty sa cítiš byť mi za to nejako zaviazaný?“ odtušil Matej.

„Uhm,“ priznal s červeňou v tvári Jakub.

„Tak preto sa trápiť nemusíš, dobre? Ja to robím rád.“

„To ale nič nemení na tom, že by si to mal robiť zadarmo. Alebo je za tým iný dôvod?“

Matej chcel niečo namietnuť, no na poslednú chvíľu si to rozmyslel. Namiesto toho sa zamyslel. Uvedomil si, že Jakub má pravdu. Takto to naozaj mohlo vyzerať, že nemal celkom čisté úmysly.

„Fajn,“ ozval sa po chvíli ticha. „Uzavrime dohodu. Budeš mi platiť za Miškove hodiny, ale z času na čas ťa niekam pozvem ja. Platí?“