Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

10.

Čakal na dohodnutom mieste a nervózne prešľapoval z nohy na nohu. V jednej ruke zvieral mobilný telefón a v druhej držal horiacu cigaretu. Čím viac sa približoval čas stretnutia, tým viac bol neistejší a mal chuť ujsť. Pýtal sa sám seba, či urobil dobre, keď s tým stretnutím súhlasil. Toho človeka vôbec nepoznal. Čo ak sa pod maskou láskavého učiteľa v skutočnosti ukrýval nebezpečný zločinec alebo úchylák?

Pohľad na displej telefónu mu ukázal, že do stretnutia ostáva ešte päť minút. Načo tam vlastne prišiel tak skoro? Mohol predsa zabiť čas v neďalekom obchodnom dome. Ty si taký idiot, Kubo...

Uvidel ho už z diaľky. Impozantný, oblečený v elegantnom tmavom kabáte a svetlo sivom šále. Keď sa priblížil na vzdialenosť niekoľkých krokov, jeho srdce urobilo obrovské salto. Matej vyzeral úchvatne. A ten jeho žiarivý úsmev, keď ho zbadal... V tej chvíli bol okamžite stratený.

„Dobrý večer,“ vydýchol so stiahnutým žalúdkom a vystrúhal akýsi pokus o úsmev.

„Dobrý,“ veselo odzdravil Matej a vystrel ruku na pozdrav. „Dúfam, že nečakáte dlho,“ zamračil sa, keď pocítil chlad Jakubovej ruky.

„Uhm,“ sklopil Jakub pohľad. „Asi dvadsať minút,“ zamumlal. Nedokázal mu klamať.

„Veď tu zamrznete,“ úprimne sa vyľakal Matej. „Tak sa nezdržujme a ideme sa zohriať do kaviarne.“

So stiahnutým žalúdkom nasledoval učiteľa svojho mladšieho brata a prichytil sa pri myšlienke, že hoci sa v jeho prítomnosti cítil nervózne, v žalúdku ho zvláštne šteklil doteraz nepoznaný pocit očakávania.

Interiér kaviarne bol zariadený moderne, no napriek tomu pôsobila útulným dojmom. Stolíky a mäkké čalúnené kresielka tmavej farby ostro kontrastovali s nabielo vymaľovanými stenami, ktoré zdobilo množstvo fotografií kávových a čajových plantáží, kávových zŕn a iných tematických obrázkov. Útulnú atmosféru kaviarne dokresľovala príjemná, upokojujúca hudba, ticho hrajúca z reproduktorov.

Jakub s Matejom si našli voľné kresielka v odľahlejšej časti miestnosti a pohodlne sa usadili.

„Čo si dáte? Platím ja,“ Matej položil pred Jakuba nápojový lístok. „Tak sa neokúňajte a pokojne si vyberte čokoľvek.“

„Ja... Asi len kapučíno. Už je dosť hodín, po káve by som nezaspal,“ vysúkal zo seba Jakub. Pri pohľade na bezprostredného a vysmiateho Mateja sa cítil ako malý chlapec.

„A čo tak niečo tvrdšie? Ste tu autom?“

Jakub vytreštil oči a pokrútil hlavou. „Auto som dnes nechal doma,“ hlesol. „Nerád šoférujem potme.“

„Tak mi nedajte košom a dajte si so mnou pohárik, Jakub,“ veselo ho požiadal Matej a uprel na svojho spoločníka pohľad, pri ktorom sa Jakubovi zadrhol dych v hrdle a jeho žalúdok robil jedno salto za druhým. Bolo mu jasné, že je v tom až po uši.

Omámene prikývol a ako vo snách vnímal Matejov rozhovor s čašníkom. Netušil, čo objednal, dúfal len, že nič príliš silné, čím by ho mohol ľahko opiť.

Keď sa po chvíli čašník vrátil aj s objednávkou, naprázdno preglgol pri pohľade na štamperlík naplnený zlatavou tekutinou. Žeby ho naozaj chcel opiť?

Matej sa ho zrejme rozhodol mučiť ešte viac, lebo odrazu sa k nemu naklonil o niečo bližšie a on tak mohol cítiť jeho teplý dych. Srdce v hrudi mu splašene bilo a mal pocit, že omdlie.

„Čo keby sme si potykali?“