Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

15.

„Dobre, to znie férovo,“ súhlasil Jakub s úsmevom a napil sa kávy. „Aspoň si nebudem pripadať ako niekto, kto ťa len využíva.“

Na Mateja urobilo dojem, aký postoj k tomu Jakub zaujal. Páčilo sa mu, že to nebral na ľahkú váhu, ako nejakú samozrejmosť, ale pristupoval k tomu zodpovedne. Preto nehodlal chodiť okolo horúcej kaše a rozhodol sa s ním jednať na rovinu. Vzal do ruky hrnček s pariacou sa tekutinou a zatiaľ, čo si doňho nasypal cukor a premiešal ho, pokračoval.

„Za súkromné hodiny beriem osem až desať eur na hodinu, podľa toho, či dochádzam ja ku klientovi, alebo on ku mne,“ informoval ho o svojich podmienkach.

„Takže, ak budeme my chodiť ku tebe, bude to za osem?“

„Áno.“

„To je prijateľná cena,“ zhodnotil po krátkom zamyslení Jakub. „Len mi ešte povedz, ako často bude Miškovi treba chodiť.“

„Pri flaute stačí raz za týždeň, veď aj v škole sme to vystúpenie zvládli nacvičiť pri jednej hodine hudobnej výchovy týždenne. Obvykle aj učím tak raz týždenne, no ak klient vyžaduje hodiny častejšie, nemám problém sa prispôsobiť.“

„Aha. Takže najbližšie sa uvidíme až po Vianociach?“ opýtal sa so stopou smútku v hlase. Kalendár hovoril jasnou rečou. V pondelok je Štedrý deň a Miško má dva týždne prázdnin. Nedokázal si predstaviť, že by Mateja za ten čas nemal ani raz vidieť. „Na sviatky máš asi svoj program, predpokladám.“

Matejovi neušiel Jakubov smutný pohľad, hoci sa mladík snažil nedať najavo svoje sklamanie. Bolo mu jasné, že by ho chcel vidieť skôr. Klamal by, keby tvrdil, že mu to nebolo príjemné. Jakubov záujem o jeho osobu ho tešil. Znamenalo to, že ani on mu nie je celkom ľahostajný. Mohol by mať uňho predsa len šancu?

Ak mal byť úprimný, aj on chcel Jakuba vidieť skôr ako až o tri týždne, po vianočných prázdninách. Možno to bol dôvod, prečo sa rozhodol porušiť svoju zásadu, nepracovať počas sviatkov.

„Áno, mám síce svoj program,“ pripustil napokon po chvíli váhania. „Ale len na prvý a druhý sviatok vianočný. Od dvadsiateho siedmeho som už doma. Pokiaľ by Miško chcel, môže prísť,“ s úsmevom žmurkol na chlapca, ktorý až doteraz ticho sedel a pomaly usrkával svoju čokoládu.

„To by bolo super,“ potešil sa Miško. „Ale... škola je predsa cez prázdniny zavretá.“

„To je pravda,“ zasmial sa Matej. „Si, hlavička, Miško,“ uznanlivo poplácal chlapca po pleci. „V tom prípade budete musieť prísť ku mne domov.“

Jakub v tej chvíli práve dopíjal svoju kávu. Ako Matej vyslovil tie slová, takmer sa ňou zadrhol. Len silou vôle nevyprskol obsah úst na krvavo červený obrus pred sebou a zachoval si aspoň kúsok dôstojnosti. Hoci, kašľanie a lapanie po dychu sa za dôstojné správanie rozhodne považovať nedalo.

„K tebe domov?“ vyjachtal, keď sa prestal dusiť.

„Áno, nevidím na tom nič zlé, keď učím doma. Mám tam lepšie podmienky ako v kabinete,“ vysvetlil. „Bežne chodia študenti ku mne domov. A,“ žmurkol, „mám aj piáno.“