Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

21.

„To je tá pikantná, však?" hlesol Jakub po odchode čašníčky. Zdalo sa, že sa vo svojom úsudku v tomto prípade pekne zmýlil a teraz si to doslova vyžerie.

„Áno. Milujem štipľavé veci. No podľa tvojho výrazu mám pocit, že ty asi veľmi nie. Idem to zmeniť? Ešte to pôjde."

„N-nie, nechaj tak, ja to zvládnem," zahanbene vykoktal. Prečo len sa musel hrať na hrdinu a nemohol si vybrať sám? „Možno to nakoniec nebude také zlé," zamumlal.

„Pokojne ti objednám druhú pizzu, ak to nezvládneš -"

„To bude dobré,".zašomral.

***

„Nakoniec to nebolo také hrozné, ako som čakal," uznal Jakub po tom, čo na svoje prekvapenie zjedol celú pizzu. „Síce si vôbec necítim ústa, ale bola skvelá."

„Som rád, že ti chutilo. Ale nabudúce budem rád, keď si zvládneš vybrať sám."

„Nabudúce?" Jakubove srdce sa prudko rozbúchalo. „Ty sa po tomto trapase so mnou nebudeš hanbiť ukázať na verejnosti?" Vôbec by sa nedivil, keby ho Matej po tom všetkom už nechcel nikam pozvať. Sám do tej pizzerie radšej už viac nevkročí.

„Mal by som sa?" odpovedal Matej otázkou a prehrabol si vlasy. Pri tom geste sa Jakubovi zadrhol dych v hrdle. „Nebolo to také hrozné. A kto povedal, že pôjdeme na verejnosť?" tajuplne žmurkol.

Jakub naprázdno zalapal po dychu. Ako to myslel? Keď nepôjdu von, kam s ním chce ísť? Hádam len... Nie, to je blbosť, okamžite to v duchu zavrhol. Matejove slová i uvoľnené správanie počas celého večera mu nasadili chrobáka do hlavy. Z jeho vystupovania nadobudol dojem, že si jeho prítomnosť užíval a i napriek chvíľkovej nervozite bol celý večer vysmiaty a v pohode. Dokonca mal pocit, že aj tie údajné nákupy darčekov boli len zásterkou, aby ho mohol vytiahnuť von. Čím ďalej, tým viac bol presvedčený o tom, že mužovi nie je ľahostajný. Naozaj to malo byť rande?

Tá neistota, nevedieť, o čo Matejovi v skutočnosti ide, ho zabíjala. Potreboval zistiť, na čom u neho je. Či to s ním Matej myslel vážne, alebo sa s ním len zahrával. Ak to bola len hra, musel to zastaviť, kým bol ešte čas. Netúžil po ďalšom zlomenom srdci.

„Matej?" preglgol.

„Áno?" žiarivé smaragdy sa zapichli do jeho studničiek. Ten pohľad ho zakaždým privádzal do zúfalstva a mal chuť sa v ňom stratiť a utopiť.

Zhlboka sa nadýchol. Teraz alebo nikdy. „Ja... Možno to hudem neskôr ľutovať, ale... Musím to vedieť."

„Jakub, o čo ide?" prerušil Matej jeho zmätené bľabotanie.

„Povedz mi pravý dôvod, prečo si ma vytiahol von."

Mateja mladíkova otázka prekvapila, ale nijako to nedal najavo. Namiesto toho sa usmial, natiahol sa ponad stôl a chytil Jakubovu pravú ruku do svojej. „Naozaj chceš počuť pravdu?"

„Áno. Je to pre mňa dôležité," omámene prikývol Jakub.

„Páčiš sa mi."