„Tak, aký som bol?“ opýtal sa Miško, keď sa po návrate z besiedky všetci traja usadili v pohodlí obývačky so šálkou horúcej čokolády. Bolo na ňom vidieť, že horel nedočkavosťou dozvedieť sa, čo si o jeho vystúpení myslela mama s bratom.
Jakubovi prišlo roztomilé, ako ledva dokázal obsedieť, no úplne mu rozumel. Veľmi dobre si pamätal, aký bol ako dieťa on sám. Ako po každej výstave maliarskeho krúžku potreboval počuť, že práve jeho práce boli pre mamu tie najkrajšie.
„Bol si skvelý, krpec,“ potľapkal brata po pleci. „Tvoje číslo bolo jediné, pri ktorom som sa nenudil na smrť,“ uškrnul sa, no myslel to úprimne. Naozaj si jeho hru na flautu užil. „Síce netuším, kde si sa tak super naučil hrať, ale si šikulka, braček.“
Miško žiaril spokojnosťou a jeho modré očká svietili šťastím. Nestávalo sa často, aby ho Jakub pochválil, o to viac si jeho slová uznania vážil.
„Ďakujem,“ usmial sa. „Malo to byť prekvapenie. Učili sme sa to od začiatku roka v škole na hudobnej. A bavilo ma to. Škoda, že,“ na chvíľu posmutnel. „Škoda, že nemôžem chodiť do hudobnej. Učiteľ povedal, že mám hudobný sluch.“
„A chcel by si?“ zapojila sa do diskusie mama, ktorú synova prosba prekvapila. Dovtedy nikdy neprejavil túžbu hrať na nejaký hudobný nástroj. „Možno by sa dalo od budúceho školského roka.“
„Ale to už budem piatak,“ odul Miško spodnú peru. „A na flautu sa učia len malé deti.“
„To nie je pravda, krpec, na zobcovú flautu nikdy nie je neskoro,“ ubezpečil ho Jakub. „Mal som spolužiakov, čo na ňu začínali hrať starší a ver mi, že sa im nik nesmial.“
„Fakt?“ modré očká opäť žiarili šťastím.
„Jasné,“ postrapatil mu Jakub vlasy. „Tak sa už netráp, myšiak a choď spať. Je dosť neskoro.“
„Prečítaš mi rozprávku?“ uprel Miško na brata psí pohľad, ktorému Jakub nikdy nedokázal odolať.
„No čo s tebou, ty malý vydierač,“ so smiechom odložil prázdny hrnček a postavil sa z gauča. „A čo by si chcel čítať?“
„Harryho Pottera!“ nadšene vypískol Miško a už ho nebolo. Jakub ho s pobaveným krútením hlavy nasledoval, sprevádzaný láskavým pohľadom jeho mamy.
***
Neskôr, keď už Jakub ležal v posteli, nedokázal prestať myslieť na neznámeho muža z besiedky. Hoci sa naozaj snažil zaspať, neustále mal pred očami jeho prenikavý pohľad.
Netušil, čo sa to s ním deje, no ten chlap mu zvláštnym spôsobom imponoval. V jeho spôsobe vystupovania, reči a gestách bolo niečo, čo ho uchvátilo. Nemohol poprieť, že ho jednoducho očaril.
Aj keď si naňho zakázal myslieť - bol si vedomý toho, že muž je preňho nedosiahnuteľný - nešlo to. Nech robil čokoľvek, odvádzal svoje myšlienky inam, zakaždým sa vrátil k nemu. Akoby ním bol posadnutý.
Štvalo ho, že absolútne netušil, kto to je. Uvedomoval si, že to mohol byť naozaj ktokoľvek. Od náhodného návštevníka, otca nejakého mladšieho žiaka, staršieho brata, až po jedného z mnohých učiteľov na škole. Tá neistota ho zabíjala. Napokon, ani nevedel, či by mal uňho vôbec šancu. Nevedel o ňom nič. Len to, že je starší a príťažlivý. A to bolo sakra málo.
„Dočerta, chlape, kto si?“
أنت تقرأ
Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️
القصة القصيرةHovorí sa, že Vianoce sú sviatky lásky a pokoja. Nie každý má to šťastie prežiť predvianočné šialenstvo, ako i samotné sviatky, po boku partnera. Samota, zvlášť pred Vianocami, vie pekne potrápiť. Svoje o tom vie aj Jakub, hrdina nášho príbehu. Je i...
