Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

8.

S malou dušičkou zastal na konci chodby pred dverami, na ktorých sa vynímala malá ceduľka. Kabinet hudobnej výchovy, Matej Kozáčik.
Chvíľu hľadel na to meno, akoby mu malo napovedať o koho ide, ale bezvýsledne. Nakoniec sa zhlboka nadýchol, zaklopal a čakal.

„Ďalej,“ ozval sa zvnútra zamatový hlas, pri ktorom ho príjemne zamrazilo. Prečo len mal pocit, že mu je povedomý? Meno toho muža mu ale vôbec nič nehovorilo, stopercentne ho nemohol poznať.

Opatrne vošiel dnu a zatvoril za sebou dvere. „Dobrý -“ slová pozdravu mu zamrzli na perách pri pohľade na muža sediaceho na pohovke s knihou v ruke. V šoku ostal stáť ako zasiahnutý bleskom. To snáď nie je pravda. To nemôže byť on.

„Dobrý deň, pán Chalupka, už vás čakám,“ oslnivo sa usmial tmavovlasý muž a zelené oči nezbedne zaiskrili. Zatvoril rozčítanú knihu, postavil sa a pokynul Jakubovi, aby podišiel bližšie.

„Vy?“ neveriacky vydýchol, keď sa konečne dokázal odlepiť od zeme a bol si istý, že ho nezradí hlas. „Vy učíte Miška hudobnú?“ Zhlboka dýchal a snažil sa upokojiť svoje splašené srdce. Chvíľami mal pocit, že mu vyskočí z hrude.

„Už to tak bude,“ odtušil muž a vystrel ruku. „Matej Kozáčik, teší ma.“

Jakub vytreštil oči a na chvíľu zaváhal, no nakoniec podávanú ruku prijal. „Jakub,“ vyjachtal, nervózny z učiteľovej prítomnosti. Teraz, keď už vedel, kto je ten neznámy z piatku, cítil sa ako malý chlapec prichytený pri čine.

„Sadnite si, prosím,“ ukázal Matej na pohovku, na ktorej predtým sedel on sám. Jakuba tá na pohľad nevinná prosba ho vykoľajila. Myseľ mu okamžite zaplavili predstavy o tom, čo všetko by sa na tej pohovke dalo robiť. A prečo má vlastne v kabinete starý gauč?

„O čom ste chceli so mnou hovoriť?“ opýtal sa a ignoroval učiteľov zmätený pohľad, keď tvrdo klesol na pohovku, ako keby ho neposlúchali nohy.

„O Miškovi, prirodzene. Ten chlapec má talent a bolo by dobré ho rozvíjať. Môže to ešte v živote dotiahnuť dosť ďaleko.“

„Naozaj?“ Jakub prekvapene zažmurkal. Aj keď tušil, že Miško je šikovný, nečakal, že by mohol byť až taký talent. „Spomínal, že by rád chodil do hudobnej, ale uprostred roka to asi, bohužiaľ, nie je možné.“

„Máte pravdu, Jakub,“ pritakal učiteľ. „Preto som si vás dal zavolať. Mám pre vás návrh.“

Jakub naprázdno preglgol. Spôsob, akým učiteľ vyslovil jeho meno, ho privádzal do šialenstva. Z jeho úst znelo tak podmanivo príjemne. Roztriasli sa mu ruky a telo mu zachvátili zimomriavky. Mal čo robiť, aby na sebe nedal znať vykoľajenie.

„A-aký návrh?“ vykoktal.

„Chcel by som vám ponúknuť pomoc. Aspoň teda zatiaľ, kým Miško nebude môcť nastúpiť do hudobnej školy.“

„O akú pomoc ide, pán učiteľ?“

„Stačí len Matej,“ usmial sa. „A ide o to, že by som Miškovi dával súkromné hodiny. Ešte donedávna som učil v hudobnej škole, takže kvalifikáciu mám.“

„Ale to... To si nemôžeme dovoliť, pán uči -, teda Matej.“

„Nechcem za to nič.“

„Ale?“ Vždy je nejaké ale. Jakub to dobre vedel. Tušil, že v tom bude nejaký háčik. A desil sa toho, čo Matej vytasí.

„Pôjdete so mnou na kávu?“