Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

2.

„Že som ja súhlasil s touto príšernosťou,“ znechutene si povzdychol Jakub pri pohľade do zrkadla. „Vyzerám ako debil. Toho, kto vymyslel kravaty, mali radšej obesiť,“ frustrovane zavrčal a prehrabol si strapaté nepoddajné vlasy, ktoré si, ako obvykle, opäť robili, čo chceli.

„Vyzeráš skvelo, zlatko,“ ozvala sa od dverí mama. „Sluší ti to,“ usmiala sa a podišla k nemu. „Len to musíš prevliecť takto,“ v rýchlom slede urobila niekoľko skúsených pohybov, „a už tomu nič nechýba.“

„Ďakujem. Nikdy si s tým neviem rady,“ priznal zahanbene krutú pravdu. Možno práve to bol jeden z dôvodov, prečo kravaty nemal rád.

„Nevadí, naučíš sa to,“ pohladila ho mama po líci. „Na svadbu si uviažeš kravatu sám.“

Takmer mu zabehlo a jeho žalúdok urobil obrovské salto. Tak často sa odhodlával k priznaniu, ale nikdy na to nenašiel dosť odvahy. Bojoval s nutkaním urobiť to v tejto chvíli, bola na to dokonalá príležitosť, ale nemohol mame skaziť večer. Na coming out bude ešte dosť času.

„No to asi nie,“ nervózne sa zasmial. Pocítil osteň žiarlivosti a krivdu, že on sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebude môcť oženiť. V zázraky totiž už dávno neveril. Aby zahnal pocity, ktoré sa ho zmocnili, odvrátil pohľad a uprel ho na veľké nástenné hodiny. „Mali by sme ísť, ak nechceš prísť neskoro,“ snažil sa usmievať, zachovať svoju obvyklú masku veselosti, aby mama nenadobudla nejaké podozrenie. Nebude jej pridávať starosti navyše.

***

Sedel v preplnenej miestnosti kultúrneho domu a znudene sledoval vystúpenia školákov bratovej školy. Miškove vystúpenie už mal za sebou a rozmýšľal, ako odtiaľ nepozorovane ujsť, lebo sa tam inak zblázni.

Necítil sa medzi toľkými ľuďmi najpríjemnejšie. Príšerne sa nudil a vianočná výzdoba všade naokolo ho deptala. Nemohol voľne dýchať.

Nedokázal to tam vydržať. Musel na vzduch. Nezáležalo mu na šokovaných a pohoršených pohľadoch hrdých mamičiek, keď sa uprostred vystúpenia malých mažoretiek začal predierať von z preplnenej sály.

Vonku, na mrazivom večernom vzduchu, sa konečne cítil slobodný. Chodníky boli pokryté slabým popraškom snehu a všade navôkol sa ponáhľali ľudia s plnými nákupnými taškami. Vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúce Vianoce a jeho sa opäť začínala zmocňovať panika. To mu naozaj nikde nedajú pokoj?
Zapálil si cigaretu a nechal svojím myšlienkam voľný priebeh.

Odkedy ich pred pár rokmi, tesne po novom roku opustil otec, nemal Vianoce rád. Vraj sviatky pokoja a lásky... To isto. Jemu pripomínali akurát tak bolestivé obdobie jeho života. Hádky, krik, facky, plač. A potom definitívny odchod, keď sa mu konečne uľavilo.

Odvtedy otca nenávidel. Vinil ho za rozpad rodiny, za mamine uplakané oči a prebdené noci. Upodozrieval ho, že mu na nich nikdy naozaj nezáležalo. Inak by ich predsa neopustil kvôli mladej milenke. Nenávidel, že neustále Miškovi niečo sľuboval - účasť na narodeninovej oslave, nový bicykel, a najnovšie účasť na jeho vianočnej besiedke - a vždy si nakoniec našiel výhovorku, prečo to nemohol splniť. On jeho sľubom neveril. Len mu bolo zakaždým ľúto Miška, ktorý bol z otcovej ignorácie čoraz smutnejší.

Cigareta takmer dohorela a on sa chcel vrátiť dnu, keď sa za jeho chrbtom ozval príjemný zamatový hlas.

„Nemáte oheň, prosím?“