Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

25. (epilóg)

„Kubo, zavolaj pánovi učiteľovi, či môžem zajtra prísť,“ prišiel Miško v stredu podvečer za bratom, keď ležiac na gauči pozeral film. Jakub len neochotne odtrhol oči od obrazovky a venoval svoju pozornosť Miškovi.

„Myšiak, nebuď nedočkavý. Pán učiteľ tiež chce mať cez sviatky voľno,“ káral ho navonok, no vo vnútri bol sám extrémne nedočkavý. Nepamätal si, že by sa mu niekedy vliekol čas tak pomaly ako posledné dva dni. Po tom bozku na Štedrý deň prežil Vianoce v akomsi opare a nedokázal myslieť na nič iné, len na Mateja. Skúšal aj maľovať, v snahe prísť na iné myšlienky, ale neúspešne. Nakoniec i tak skončil pri sexy učiteľovi.

„Ale veď povedal, že vo štvrtok už bude doma,“ odul sa Miško. „A ja chcem ísť na flautu. Už keď som ju dostal pod stromček...“

„To vážne nevydržíš jeden deň naviac?“ naoko neochotne pretočil očami a posadil sa. „Tak mi podaj mobil, ty malý tyran,“ zahundral, keď jeho malý brat s úškrnom pokrútil hlavou.

Na Miškovej tvári sa zjavil víťazoslávny úsmev. Opäť dosiahol, čo chcel. „Nech sa páči,“ podával o chvíľu Jakubovi mobil a nedočkavo pri ňom podupkával, až kým nevytočil Matejove číslo. Zdvihol to po treťom zazvonení.

„Ahoj, dúfam, že neotravujem,“ začal trochu nesmelo, ale láskavý hlas na druhej strane linky mu dodal sebavedomie. „Jeden malý terorista mi tu nedá pokoj a pýta sa, či by mohol prísť zajtra na hodinu... Jasné, to by bolo super.... Vďaka,“ usmial sa a položil. „Môžeme prísť popoludní o štvrtej, adresu mi pošle esemeskou,“ zívol a opäť si ľahol k rozpozeranému filmu. „A teraz sa choď hrať, krpec, chcem si ešte oddýchnuť a dopozerať to.“

„Vďaka,“ objal Miško brata a o sekundu zmizol vo svojej izbe.

***

„Tak, a sme tu,“ zaparkoval Jakub pred neveľkou bytovkou. „Darček máš?“ uistil sa a spolu s bratom vystúpili z auta.

Keď sa ocitli pred dverami s menovkou Kozáčik, Jakubove srdce poskočilo. O chvíľu ho uvidí. Nadýchol sa, zazvonil a čakal.

„Ahojte, chalani,“ otvoril im Matej so širokým úsmevom. Neoholený, s niekoľkodňovým strniskom, oblečený v čiernych džínsoch a tmavomodrej košeli s rozopnutými vrchnými gombíkmi a vyhrnutými rukávmi vyzeral neodolateľne. Jakub naprázdno preglgol a opätoval pozdrav. „Poďte ďalej a cíťte sa tu ako doma,“ veselo ich pozval dnu.

Keď Jakub prechádzal okolo neho, cítil, ako sa učiteľove prsty jemne obtreli o tie jeho. V kombinácii s výraznou korenistou vôňou Matejovho parfumu stačil i ten nepatrný dotyk na to, aby ho to vyviedlo z rovnováhy. Nenávidel sa za to, aký vplyv mal muž naňho a na jeho telo.

Keď vstúpili do obývačky, Jakubovi ako prvý udrel do očí vianočný stromček, stojaci v rohu izby, hneď pri starodávnom piáne, ktoré dodávalo moderne zariadenej miestnosti zvláštny šmrnc. V mysli sa mu vybavila spomienka na to, ako mu ho Matej pred časom spomenul. Začervenal sa, keď si uvedomil, akým smerom sa odrazu uberali jeho myšlienky.

„Sadni si, Jakub,“ vytrhol ho zo zamyslenia Matejov príjemný hlas a ruka na jeho pleci a až teraz si uvedomil, že celý čas stál. „Dáte si niečo?“

„Ja si poprosím len čaj a krpec, ty?“

„Máte granko?“ zvedavo zisťoval Miško a trošku posmutnel, keď Matej pokrútil hlavou. „Tak potom tiež len čaj, ako Kubo.“