Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

11.

Hľadel do vysmiatej tváre oproti sediaceho muža a naprázdno preglgol. Ten človek ho neustále prekvapoval. Vďaka nemu mal v hlave celkom slušný chaos. Akoby nestačilo, že sa v jeho prítomnosti cítil ako hanblivý pubertiak, ešte tá prosba o tykanie. Niežeby to nechcel, keď mu niekto vykal, pripadal si až nepatrične staro, no mal z toho kroku neurčitý strach. Uvedomoval si, že to ich vzájomný vzťah istým spôsobom zmení. Neodvažoval sa však posúdiť, či k lepšiemu, alebo horšiemu. Trasúcimi prstami vzal do ruky pohárik a nepatrne prikývol. „Ak si to želáte," nesmelo sa usmial.

„Želám. Tak na zdravie, Jakub," pozdvihol svoj pohárik Matej a mladší muž ho nasledoval.

„Na zdravie, Matej," vyslovil jeho meno so silno búšiacim srdcom. Na počudovanie, išlo to jednoduchšie ako čakal a prekĺzlo jeho perami ľahko ako jarný vánok.

Ten malý úspech ho naplnil hrdosťou a od samej radosti do seba naraz kopol obsah pohárika. Alkohol sa rozlieval jeho žilami a cítil, ako sa upokojuje a nachádza opäť pevnú pôdu pod nohami. Už bol oveľa menej nervózny ako ešte pred polhodinou.

„Takže, Jakub, aký si mal dnes deň?" znenazdajky sa opýtal Matej a prerušil tak tok jeho myšlienok.

Tá otázka ho zastihla nepripraveného a preto na chvíľu zmätene premýšľal, čo sa ho vlastne pýtal. „Myslel som, že budeme riešiť Miška," zamumlal napokon. Nemal chuť rozprávať o sebe a o tom, že jeho deň bol, slušne povedané, na figu.

„Dostaneme sa aj k tomu, neboj sa," ubezpečil ho Matej. „Ale isto si spomínaš, že som ti povedal, že by som sa rád dozvedel aj niečo aj o tebe."

„No jasné," zašomral, keď si na to spomenul. „Ale načo je potom toto všetko dobré?" Rukami urobil pomyselný kruh okolo kaviarne. „Nemohli sme to jednoducho vybaviť v škole?"

„Nie, necítil by som sa tam tak uvoľnene," odtušil Matej, no keď zaregistroval Jakubov zmätený pohľad, uviedol veci na pravú mieru. „Cítil by som sa tam ako učiteľ. A práve tomu som sa chcel vyhnúť. Pre túto chvíľu chcem byť Matejom, nie učiteľom Kozáčikom. A navyše, rád spájam príjemné s užitočným," tajuplne prehlásil a prijal od prichádzajúceho čašníka objednané nápoje.

Tajomnosť v Matejovom hlase donútila Jakuba spozornieť a zamyslieť sa nad jeho slovami. Ako to myslel? „Takže... ja som to príjemné, alebo užitočné?" uškrnul sa. Netušil, kde sa v ňom vzala odvaha vypustiť tie slová z úst, musel uznať, že prekvapil sám seba. Zrejme to mal na svedomí vypitý alkohol, lebo s triezvym úsudkom by to určite nepovedal. Napriek tomu, vôbec to neľutoval. Začínal si učiteľovu pozornosť užívať. Konečne sa po dlhom čase cítil fajn.

„Jednoznačne to príjemné," priznal Matej na rovinu. Aj keď podobnú odpoveď podvedome očakával, i tak ho to zaskočilo a cítil, ako jeho líca pokryl jemný rumenec. Hanblivo sklonil hlavu a napil sa zo svojho kapučína.

„Hmmm, je dobré," spokojne zavrnel. V tej chvíli mal chuť nafackať si. Správal sa, akoby v živote nepil kapučíno. Pravdou však bolo, že také dobré ešte vážne nepil.

„Robia tu najlepšiu kávu v celom meste," vysvetlil mu Matej s úsmevom a vôbec si nevšímal jeho prekvapenú reakciu. Asi už bol zvyknutý. „Preto sem rád chodím," pokračoval. „A majú tu aj skvelé zákusky. Dáš si?"

„Ja neviem..." zaváhal. Nebolo to už príliš?

„Predo mnou sa naozaj hanbiť nemusíš. Ja som hrozne na sladké," priznal sa Matej. „Tak si pokojne vyber, na čo máš chuť."

To, na čo mám chuť, tu neponúkajú, pomyslel si Jakub, no nakoniec nedokázal odolať vábeniu čokoládovo-višňovej torty. Matej s uznaním odsúhlasil jeho výber, no sám zvolil krémešovú klasiku.

„Takže, ako to bude s tým Miškom?" zaujímal sa Jakub, keď obaja dojedli a pohodlne sa oprel do kresielka. „Myslel si to s tými súkromnými hodinami vážne?"

„Áno, inak by som ti to nenavrhol. Už na začiatku školského roka som si všimol, že má talent a je škoda, že ho doteraz viac nerozvíjal. Neviem, kto ich učil hudobnú predo mnou, ale ako som zistil, nebolo to teda nič moc," zamračil sa. „Tie deti neovládajú skoro nič. Snažím sa to zlepšiť, ale za pár mesiacov nemôžem očakávať nijaké zázraky. Ale Miško," odmlčal sa, aby si odpil z kávy. „Ten od začiatku nad všetkými vyčnieval. Preto som ostal prekvapený, že sa doteraz nijako hudbe nevenoval."

„Nemal sa mu kto venovať," Jakub zahanbene sklopil hlavu. „Posledné tri roky to bolo u nás hrozné."

„Z toho mála, čo mi Miško povedal, som si domyslel, že ste to nemali ľahké, a preto som sa rozhodol mu pomôcť. Talenty treba podporovať."

„A to len tak, sám od seba?" podozrievavo sa opýtal Jakub, ktorý ako keby vycítil, že Matej nebol celkom úprimný.

„A prečo nie?"

***

„Asi by som mal ísť," smutne si povzdychol Jakub, keď mu displej mobilného telefónu hlásil osem hodín večer. „Mama sa bude báť, kde som."

Neveril, že s Matejom strávil tri hodiny, zdalo sa mu to ako okamih. V spoločnosti toho muža úplne zabudol na všetky problémy a prišiel na iné myšlienky. Keby mohol, ostal by s ním pokojne aj celú noc.

Na Matejovej tvári sa objavil ustaraný výraz. „Dúfam, že nebudeš mať kvôli mne problémy." Vôbec si neuvedomoval, ako rýchlo plynul čas.

„Nie, chodievam domov aj neskôr, len obvykle dám mame vedieť, že sa zdržím. Dnes som na to akosi pozabudol," nervózne sa zasmial.

„Tak v tom prípade by sme naozaj mali ísť," súhlasil Matej a postavil. „Idem zaplatiť a potom ťa kúsok vyprevadím."

„Ďakujem za príjemný večer," lúčili sa o desať minút neďaleko námestia, kde sa ich cesty rozchádzali. Jakub prijal ponúkanú ruku a pri vzájomnom dotyku prstov pocítil elektrický výboj. Telom sa mu rozlieval hrejivý pocit a v bruchu sa usadil roj motýľov. Bolo rozhodnuté. Rozhodne ho musí vidieť zas. Tie Miškove súkromné hodiny sa odrazu zdali ako skvelý nápad.

„Ako teda s tým Miškom? Kedy plánujete začať?"

„Vidíš, bol by som zabudol, zajtra vás čakám o druhej u mňa v kabinete. Vyhovuje?"

V Jakubovej duši sa rozlial pocit šťastia. Už zajtra ho opäť uvidí. „Áno. Budem tam."