Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

20.

Skrehnutými prstami objímal plastový kelímok s vareným vínom a vychutnával si lahodnú chuť nápoja. Kráčal popri Matejovi a snažil sa nevnímať tie masy ľudí naokolo, sústredil sa len na prítomnosť svojho spoločníka.

„Hej, Jakub, kam si sa vybral?“ náhle ho zastavil mužov smiech a on sa pristihol, že sa podvedome vybral úplne opačným smerom, von z námestia, preč od toho hurhaju.

„Už mám toho dosť. Toto je naozaj za trest,“ šomral si zahanbene popod nos.

„Si unavený?“ súcitne si ho premeral učiteľ. Ani si neuvedomil, že chodili už takmer dve hodiny.

„Uhm.“ A hlavne mám toho plné zuby.

Už mal toho vážne po krk. Prešli krížom krážom celé centrum, od hora až dolu. Matej ho povláčil po všetkých stánkoch, kým konečne vybral pár maličkostí. A svoje urobila i tréma. Necítil sa v jeho spoločnosti úplne uvoľnený a sám sebou. Na prekonanie zábran nepomohol ani alkohol.

„Dobre. Tak sa na chvíľu zastavme a dajme si ešte po jednom varenom víne, čo ty na to?“

„To znie fajn,“ zdvihol kútiky v slabom úsmeve. „Lebo mi je dosť zima. A som aj hladný,“ zahanbene sklopil pohľad.

Matej v najbližšom stánku zaplatil dve varené vína a jedno podával Jakubovi. „Na zdravie,“ pripil si.

Jakub si vzal pohárik, keď doňho odzadu niekto vrazil. Nepodarilo sa mu udržať rovnováhu a padol Matejovi priamo do náručia. V tej chvíli, s nosom zaboreným do učiteľovho kabáta, sa s ním zatočil celý svet.

Keď sa, totálne zahanbený, pozviechal na nohy, okamžite sa začal ospravedlňovať. „Oh, sakra. Prepáč... Toto som nechcel... Prepáč,“ mumlal jedno cez druhé, červený až niekde na zadku, keď videl, že celý obsah jeho pohárika skončil na Matejovom kabáte.

„No nič, myslel som si, že to vypiješ, nie na mňa celé vyleješ,“ uchechtol sa Matej, no vidiac Jakubove rozpaky, chytil ho za ruku a upokojujúco ho po nej pohladil bruškami prstov.

Jakubovi sa pri dotyku Matejových prstov s jeho pokožkou podlomili kolená. Telo zachvátili zimomriavky, elektrizujúce impulzy vystreľovali až do končekov prstov a v bruchu mal kŕdeľ motýľov. Neodvažoval sa ani zdvihnúť pohľad, bál sa, že ak by sa mu teraz pozrel do očí, urobil by niečo, čo by mohol neskôr ľutovať.

Vo chvíli, ako ho Matej pustil, akoby dostal facku. Strata dotyku naňho pôsobila priam zničujúco. Zdvihol hlavu a čakal príval výčitiek.

„Nič sa nestalo, dobre?“ usmial sa Matej na skleslého Jakuba.

„Nič?“ prekvapene vypískol. „Zničil som ti kabát.“

„Kabát dám do čistiarne, to je najmenej,“ mávol Matej rukou a Jakub sa nestačil diviť. „Neurobil si to schválne, tak sa pre to netráp. Poď, ideme na tú pizzu, čo som ti sľúbil.“

„Mal by som ťa na ňu pozvať ja ako odškodné za ten kabát. Alebo ti zaplatím čistiareň,“ zašomral. Nedokázal pochopiť, ako to všetko môže Matej brať na ľahkú váhu. Ten muž ho prekvapoval čím ďalej, tým viac.

„Už o tom nehovorme.“

***

„Už si si vybral?“ netrpezlivo sa opýtal Matej, keď Jakub stále nerozhodne hľadel do menu pizzerie. Čašníčka im už dávno priniesla objednané nápoje a už od nich dvakrát odišla so slovami, že príde neskôr.

„Nie,“ zúfalo šepol Jakub. „Neviem sa rozhodnúť.“

„Pre Merlina, Jakub, mám ti vybrať ja?“ v Matejovom hlase sa jasne zračila nervozita. Nechápal, ako si môže niekto tak dlho vyberať.

Jakub prekvapene vytreštil na muža oči. „Ty poznáš Harryho Pottera?“

„Čo?“ Matejovi trvalo zlomok sekundy, kým pochopil mladíkovu otázku. Vôbec si totiž neuvedomil, čo povedal. „Ak mám byť úprimný, tak... Som doňho magor,“ zasmial sa. „A niečo mi hovorí, že nie som sám.“

„Nemýliš sa,“ uculil sa mladík.

„Jakub, ide čašníčka, už ju nepošlem preč. Čo si dáš?“

Jakub váhal iba chvíľu. Risk je zisk.

„Človek, ktorý miluje Harryho Pottera, musí mať skvelý vkus aj na jedlo. Objednaj mi to, čo tebe.“

„Si si istý?“ nedôverčivo naňho hľadel Matej. „Veď ani nevieš, čo som si vybral ja.“

„Som,“ odpovedal Jakub po menšom zaváhaní. Musel len dúfať, že to nebude nič, čo by nedokázal zjesť.

„Dobre,“ uškrnul sa a obrátil sa k práve prichádzajúcej čašníčke. „Dvakrát Lucifera, prosím.“

No do prdele.