Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

13.

„Výborne, Miško, už to bolo oveľa lepšie,“ pochválil Matej svojho žiaka, čím vyčaroval chlapcovi úsmev na tvári. „Skúsime to ešte raz, dobre?“

„Už som unavený,“ zakňučal Miško a uprel na učiteľa prosebný pohľad. „Musím? Veď mi to už celkom ide.“

„Pokiaľ sa chceš naučiť hrať poriadne, tak áno,“ povzbudivo sa usmial Matej a poplácal ho po ramene. „Ale vieš čo? Už len raz, naposledy. Dobre?“

„Tak dobre,“ vzdychol Miško a začal hrať odznova.

Jakub, sediaci obďaleč, pozorne sledoval Mateja, ako sa trpezlivo venuje Miškovi a nevychádzal z údivu. On by také nervy nemal. Musel uznať, že učiteľ to s deťmi naozaj vie. Už rozumel tomu, prečo bol Miško od rána celý nedočkavý. Matejov trpezlivý a láskavý prístup by si musel zamilovať každý.

Učiteľ stál chrbtom k nemu a on mal tak dokonalý výhľad na jeho pozadie. Zakaždým, keď sa čo i len nepatrne predklonil, naprázdno preglgol a jeho fantázia začala pracovať na plné obrátky. Matejov dokonalý zadok, v kombinácii s jeho podmanivým zamatovým hlasom, to bola priam vražedná kombinácia.

Keď si uvedomil, že toto bude musieť znášať ešte niekoľko mesiacov, v duchu zaúpel. Pochopil, že svojim sľubom Miškovi zapredal dušu diablovi. Netušil, ako dlho to vydrží, ale vedel, že si to masochistické mučenie bude napriek všetkému užívať.

„Jakub?“ prerušil tok jeho myšlienok Matejov hlas a ruka na pleci. Pri tom dotyku sa strhol a vyplašene hľadel do zelených dúhoviek, iskriacich pobavením. „Nevnímal si ma, že nie?“

„Uhm? Prepáč, čo si hovoril? Zamyslel som sa,“ zahanbene sklopil pohľad a zameral ho na Miška, ktorý si akurát obliekal sveter.

„Len že sme už skončili,“ usmial sa. „Môžem vás niekam pozvať, kým vám pôjde autobus?“

Jakub spýtavo nadvihol obočie. Už nerozumel ničomu. Matej od nich nechcel za hodinu žiadne peniaze a ešte ich chce niekam pozvať? Nemalo by to byť presne naopak?

„Skôr by som mal ja pozvať teba, nemyslíš?“ zašomral, no vidiac, že Matej sa nadychuje k prostestom, pokračoval. „Ďakujem, si milý, ale prišli sme autom.“

„Ešte lepšie, aspoň sa nemusíte nikam ponáhľať,“ zažiaril na Matejovej tvári víťazoslávny úsmev.

Bolo očividné, že Jakub takú odpoveď absolútne nečakal. Matej mu vzal vietor z plachiet a on nevedel, ako na to zareagovať. Jedno sa nedalo učiteľovi uprieť: nerád prehrával.

„To nemôžeme -“

„Miško? Si veľmi unavený? Zvládol by si ešte návštevu cukrárne?“ udrel Matej na citlivú strunu.

„Áno! Kubo, prosím,“ vypískol chlapec nadšene.

„Toto bola podpásovka,“ zahundral Jakub a vrhol po Matejovi pohľad, ktorý hovoril jasne: Ja ťa zabijem. No vidiac Miškove nadšenie a iskričky v očiach, neostávalo mu nič iné, len nakoniec súhlasiť.

„Tak dobre, krpec. Ale nie na dlho. Ešte si musíš písať úlohy.“