Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

6.

Jakub sa unavene vliekol cez malé parkovisko, kráčajúc ku svojmu autu. V ruke držal takmer zhorenú cigaretu a nastavoval tvár vločkám, lenivo padajúcim z oblohy. V duchu sa tešil, ako po príchode domov zapadne do postele a dospí predchádzajúce prebdené noci.

Práve keď zahodil ohorok cigarety a chcel z batoha vyloviť kľúče od auta, zazvonil mu vo vrecku bundy mobil. Už podľa zvonenia vedel, že volala mama.

„Čo zase chce?“ zahundral, tušiac, že mu nevolá len kvôli tomu, aby sa opýtala, ako dopadol na zápočte. Určite potrebuje niečo vybaviť.

Posledné, po čom túžil, bolo jazdiť do mesta v čase dopravnej špičky. V tej chvíli potreboval teplú sprchu, pokoj a spánok. Bojoval s nutkaním to nezodvihnúť a vyhovoriť sa, že mobil nepočul. No keď si predstavil maminu sklamanú a smutnú tvár, svedomie mu nedovolilo oklamať ju. Tú chvíľu ešte nejako prežije.

„Áno, mami?“ prijal hovor a voľnou rukou vytiahol kľúče a odomkol si. „No, snáď som urobil. Nebolo to ľahké, ale väčšinu som vedel,“ usadil sa, naštartoval motor a zapol kúrenie. „Neplánoval som ísť, ale ak niečo potrebuješ, vybavím to,“ vzdychol. Pri predstave preplnených obchodov a nákupných centier sa mu dvíhal žalúdok a prepadala ho panika, ale čo by neurobil pre pokoj v rodine? Napokon, išlo len o neveľký nákup v supermarkete, to predsa zvládne. „Moment, počkaj, radšej si to zapíšem,“ vylovil z batoha pero a zápisník a otvoril ho na čistej strane. „Tak ešte raz... Chlieb, rožky, šunka, mlieko, vajcia, maslo,“ písal neúhľadným písmom. „Okej, do hodiny som doma, pá.“ Zrušil hovor a unavene sa oprel o sedadlo. „Tak, Jakub, ešte musíš vydržať, ide sa na nákup,“ trpko sa zasmial a pripútal sa.

***

„Mami, máš mi podpísať žiacku, v piatok máme rodičovské,“ prišiel Miško za mamou do kuchyne, keď varila večeru. „A dostal som jednotku zo slovenčiny,“ pyšne sa usmial.

„V piatok? To mám poobednú. Do frasa,“ hromžila mama. „To mi tá učiteľka snáď robí naschvál. A super, vidíš, že ti tie vybrané slová nakoniec idú,“ pochválila ho a voľnou rukou ho pohladila po kučeravých vláskoch.

„Takže zase neprídeš,“ sklamane vzdychol Miško. „Pani učiteľka povedala, že aspoň tentoraz by si mala prísť, lebo s tebou chce prebrať niečo dôležité,“ zamumlal smutne.

„Mrzí ma to, zlatko, ale šéfka mi už do Vianoc voľno nedá.“

„A nemôže ísť ocko?“

„Nie, chrobáčik, ten je mimo mesta, zabudol si?“

„Aha, jasné, veď ani na besiedku nemohol prísť.“ Na Mišķovej tvári sa usadil smútok. V poslednom čase bolo už pravidlom, že otec bol stále niekde odcestovaný.

„Iba že by som namiesto seba poslala Jakuba,“ náhle jej napadlo. „Ale nebude z toho nadšený. Už minule mi vyčítal, že sa tam cítil medzi tými mamičkami divne.“

„Áno, pošli Jakuba!“ zvolal Miško. „On je super. Dnes ma viezol do školy na aute, lebo sme zaspali.“

„Zase ma ohovárate?“ nakukla s úsmevom do kuchyne čierno-červená hlava. „O čo ide tentoraz?“

„V piatok pôjdeš namiesto mamy na rodičovské,“ referoval Miško nadšene.

Úsmev na Jakubovej tvári zamrzol.