Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Jullian Antools
„Tvoj otec je blázon."
Bolo zvláštne, že si ma učiteľ biológie nevšímal počas celej hodiny. Ani o mňa nezavadil pohľadom, keď som vletel do triedy, iba ma dopísal do triednej knihy. So zadržaným dychom som si sadol dozadu, alfa, ktorej vôňa ma pred chvíľou zaujala, mi úplne vyfučala z hlavy. Klesol som na stoličku a usmial sa na Tonyu, moju spolusediacu a dobrú kamarátku.
„Nemôžem tomu uveriť," zachichotala sa. „Pán -vždy-a-všade-dochvíľny- Antools mešká."
Zamračil som sa. „Veľmi vtipné. Keby si vedela, čo sa mi stalo..."
Jej oči nabrali dychtivý výraz.
„Poviem ti to spolu s Albertom," uťal som jej zvedavé otázky, ku ktorým sa schyľovalo. Nemal by som silu rozprávať to dvakrát a Albert mal s nami až druhú hodinu.
Biológia prebehla bez úhony. Tá nová sakramentsky dobre voňajúca alfa za zaručila za Evena Hardina, to sa nestalo už hodne dávno. Šla k tabuli a povedala o pletivách dvakrát viac, než čo sme mali v učebnici. Nepáčilo sa mi to. Ja som vedel z biológie vždy najviac, učitelia ma posielali na olympiády. Všetky veci, ktoré hovorila, som si zapisoval a škrípal zubami. Bolo to zaujímavé. A to sa mi nepáčilo. Bolo verejne známe, že alfy na učenie kašlú a čakajú, že im ich nadradenosť otvorí dvere všade, kde chcú. Bohužiaľ, vo väčšine prípadov je to pravda. Omegy sa môžu drviť koľko chcú, vždy sa na nich bude pozerať cez ten hlúpy syndróm povyšovania sa. Preto bolo zvláštne, že alfa je taká sčítaná.
Zazvonilo a mne skoro odpadla ruka z toľkého písania. Dievča skončilo a vrátilo sa na svoje miesto. Pohľad mi skĺzol ku zošitu. Zapísal som štyri strany. Pche.
****
„No to si robíš srandu," zvolala Tonya, keď som dokončil svoje rozprávanie. Zmorene som sa na ňu pozrel. Sedeli sme na školskom dvore, pretože prvá prestávka mala desať minút, Albert fajčil a ja s Tonyou sme sa hriali na slnku. Mal som chuť na kávu, ale nemohol som si v nej ani omočiť jazyk. Hlúpe pravidlá pre omegy.
„Tvoj otec je blázon," skonštatoval Albert a vyfúkol dym do vzduchu.
„Vďaka," uchechtol som sa. „To som nevedel."
„Nie vážne," začala moja kamarátka, postavila sa a rozčúlene sa začala prechádzať okolo lavičky. „Je to choré. Nemôže ti vnútiť alfu! Aj keby, pri násilnom bondingu môže dôjsť k pozmeneniu osobnosti, to je vedecky dokázané."
„Poznáš môjho otca," hlesol som. „Je schopný presvedčiť ma, že to ja sám som chcel alfu a preto bude vec s tým... násilným bondingom bezpredmetná."
Tonya si iba odfrkla. Albert zahodil cigaretu a postavil sa.
„Poďme, ľudia. O dve minúty zvoní a máme matiku."
Pred tým, ako som zamieril do učebne matematiky, som zašiel na záchody. Rany pod obväzmi ma nepríjemne pálili a keď som si zložil obväz, skoro som skolaboval. Ešte ráno to vyzeralo v pohode, no teraz boli malé ranky zapálené a plné hnisu. Začal som panikáriť. Ruky som strčil pod ľadovú vodu a začal ich trieť. Chcel som, aby to zmizlo. Zrazená krv aj ten hnusný hnis. Fuj. Fuj. Z hrdla sa mi vydral vzlyk, keď ma jazvy rozboleli ešte viac. Chcel som, aby zmizli. Pripomínali mi toho odporného chlapa zo včerajška. Jeho dotyky, to, ako na mne nechal toto ako značku. Ale čím viac som si rany trel, tým viac krvácali. Nenávidel som krv. Desila ma.
Už- už som bol na hranici skolabovania, keď sa dvere otvorili. Nevidel som, kto to je, ale cítil som vôňu. Alfa. Tá žena, čo bola nová a lepšia v biológii ako ja. Jej vôňa bola odrazu všade, no neodvážil som sa zodvihnúť hlavu a pozrieť na ňu. Moje ruky ďalej krvácali, červená tekutina kvapkala do umývadla a ja som si ruky stále driapal.
„Prestaň."
Jej hlas mi prenikol do uší, do hlavy, všade do tela. Nútil ma poslúchnuť, ale bol som priveľmi vydesený.
„Povedala som, prestaň."
Na posledné slovo dala dôraz. Počul som, ako pristúpila bližšie.
„Zastav vodu."
Moje ruky mimovoľne, bez toho, aby som im to prikázal, zamierili ku kohútiku a uzavreli ho. Stále som sa triasol a hľadel na zem. Nechcel som sa jej pozrieť do očí.
„Poď sem."
Čo? Prečo? Stiahol som hlavu ešte hlbšie ku pleciam a ani sa nepohol, hoc mi nohami trhalo.
„Poď. Sem."
Vzdal som to. Stačilo povoliť zábrany a nohy ma samé doniesli až ku nej, no stále som hľadel na zem. Jej hlas bol príliš dominantný na to, aby som ako slabá omega mohol odporovať. Plecia sa mi chveli, keď mi utrela ruky vreckovkou a potom kto vie odkiaľ vytiahla obväz. Cítil som sa ako handrová bábika, s ktorou si môžeš robiť, čo chceš. Z vnútorného vrecka bundy vytiahla maličkú fľaštičku s vodou. Oprava, nie vodou. Takto voda nevoňala. Čo..
"Zatni zuby," prikázala.
„Pre..." začal som, no to už mi tvrdo zovrela zápästia a vyliala na rany časť v tekutiny. Len čo zasiahla otvorené rany, vykríkol som nad štipľavou, ostrou bolesťou a mykol sa. Niekoľkokrát. Ale jej ruky mi držali zápästia tak silne, že som sa takmer nepohol. Ani si nevšimla mojej slabosti, znova rany, už čisté utrela a bleskurýchlo ich obviazala. Stále som sa triasol, preklínajúc svoju slabosť.
Skončila, odložila obväz, fľaštička zmizla v bunde a bez slova, skôr, než som mohol čokoľvek povedať, bola preč. Omámene som vyšiel z dverí, kráčajúc po chodbe takmer ako opitý. Čo to malo byť? Otázky mi behajú po rozume. Čo to malo byť? Čo to malo byť?
„Prepáčte,že meškám," zašepkal som, keď som vošiel do triedy. Učiteľka iba mávla rukou a ja som klesol do lavice ku Albertovi.
„Kde si bol?" pýtal sa, ale nevedel som mu odpovedať. Očami som tekal po triede a hľadal čiernovlasú alfu. Nebola tu. Nemohol som sa rozhodnúť, či sa mi uľavilo, alebo priťažilo.
