XV. - Antallia - „Milovala som alfu."

382 38 2
                                    



„Milovala som alfu

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

Milovala som alfu. "

Chovám sa ako blázon, keď nad ránom vyliezam cez okno a šplhám nadol po múre domu. Nie je to boh vie aká zaberačka, preto som na pevnej zemi za pár sekúnd. Ruky mám ešte špinavé od krvi obetovaného vlka, ale nemám čas si ich umyť. Po preskočení múru čo oddeľuje náš skromný dvor od ulice nasadím rýchle tempo. Vôňa malej omegy naviguje moje nohy najkratšou cestou - cez záhrady, ploty, po strechách. Ani sama netuším, čo robím, keď utekám za raňajšieho svetla pomedzi ulice, schovávam sa v tieňoch a hľadám tú známu lahodnú vôňu. Viem len, že sa musím uistiť, že je v poriadku. Že sa mu nič nestalo.

Dom, alebo skôr hrad rodiny Antoolsových je na konci celej ulice, ohradený vysokým kovaným plotom, ktorému dominuje vysoká železná brána. Teoreticky nie je problém sa cez ňu dostať - ale som si istá že majú najmenej jeden poplašný systém presne pre takéto prípady. Nemôžem sa dostať cez plot nepozorovane ani keby som vyradila alarm, pretože hneď za bránou sedí v malom domčeku vrátnik. Som si istá, že nechcem riskovať, že ma uvidí, hoc je tá šanca malá. Obehnem celý pozemok, rozhodne aspoň niekoľko desiatok árov a napokon nájdem vhodné miesto. V rohu záhrady, pri ľavom krídle domu rastie pred plotom košatý platan. Je ľahké na neho vyliezť a potom  tichúčko zoskočiť na mäkkú trávu. Jullianova vôňa je ešte silná, musel prísť domov len nedávno. Okná poschodového domu sú vysvietené a pri treťom z ľava sa na mňa usmeje šťastie. Keď pritlačím ucho ku sklu, začujem slabé hlasy. Teraz by som dala život za Anmyin citlivý sluch.

„Mysel som, že sme ťa lepšie vychovali, Jullian," hovorí hrubý mužský hlas, pravdepodobne jeho otca.

Trochu sa nadvihnem, hľadajúc postavy, ktoré sa rozprávajú zvýšeným tónom. Vo veľkej miestnosti, pravdepodobne obývačke, sú štyri osoby. Otec, vysoká blonďavá alfa, mama, omega, nízka šťúpla osôbka s havraními vlasmi a ešte jedno dievča, podľa vône beta, zhruba v Jullianovom veku. Samotná blonďavá chudučká omega, so špinavými rukami, krkom a roztrhanou košeľu stojí uprostred miestnosti, hlava vtiahnutá medzi plecami, zosobnenie viny. Citlivejší čuch by vedel určiť, že sa jedná o krv, no takto sa to môže zdať ako blato alebo hlina. Jeho belasé oči tekajú po miestnosti a malá slzička mu vykĺzne a stečie po bledom líčku. Zatnem päste. Prestaň revať, Jullian, lebo budem musieť zakročiť.

„Nič mi k tomu nepovieš?" zavrčí opäť alfa a omegou trhne. Jeho útle plecia sa zachvejú.

„Prepáč o-otec," zašepká. Cítim kvapku potu, stekajúcu mu po chrbte.

„Aké prepáč?" alfa sa postaví a rozhodí rukami. Jullian vydesene cúvne a ja sa musím ovládať, aby som nerozbila okno a nezasiahla. Kurva.

„Prepáč tu už nepomôže, ty somár! Máš vôbec predstavu, čo všetko sa ti mohlo stať? Mohol si v tom lese pokojne niekde umrieť alebo sa vážne zraniť a ty mi povieš „prepáč"?"

DISPARATIO (Trilógia Súrodenci Sinistroví, časť I.)✅Where stories live. Discover now