Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Anna-Marie Sinister
„Ten chlapec zomrie."
Hľadela na mňa z okna. Nemusela som ju vidieť, počula som, ako jej zrýchli tep zakaždým, keď sa vyhnem čepeli. Bolo to zadosťučinenie. Vedela som, že po mne túži ešte skôr, než to vedela ona. Taká škoda, že si namýšľala.
Prebral ma tupý úder do rebra. Zapotácala som sa a ledva vykryla útok, no pádu na zem som už nezabránila.
„Sústreď sa!" zasyčal Kristián centimeter odo mňa. „Nikdy nedávaš pozor. Myslíš si, že ti otcovi muži dajú priestor na rozímanie?"
Nazúrene som ho odstrčila.
„Choď do riti!"
Vstala som, naštvane odhodila meč do trávy a vyšla na terasu.
„Okamžite sa vráť!" zakričal za mnou. „Ešte sme neskončili!"
Dvoma skokmi bol pri mne a schmatol ma za ruku. To už ma rozzúrilo dobiela. Vyskočila som na neho ako divá mačka a zaťala mu nechty priamo do tváre. Nohy som mu obmotala okolo pásu, prehupla na mu na chrbát a zovrela mu prsty okolo hrdla.
„Skurvený namyslený bastard!" syčala som mu do ucha, keď sa zapotácal a schmatol ma za zápästie. „Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť!"
Odrazu ma pustil, prudko sa napriahol a päsťou mi vrazil do boku. Dvakrát. Pred očami sa mi zahmlelo. Moje zovretie povolilo a to mu stačilo na to, aby ma prevalil cez rameno a tresol o zem. Nestihla som sa ani pohnúť, okamžite mi kolenami pritlačil ruky k zemi.
„Pusť ma, lebo ti vyrežem oči z lebky a dám si ich na raňajky, kokot!"
Sklonil sa ku mne tak nízko, až ma jeho hnusný dych objal až za ušami. V tvári mal ten odporný pobavený výraz. Idiot.
„Štekáš, ale nehryzieš, piccola. Si omnoho neškodnejšia, než si myslíš."
Zúrivo som sa mykla, ale držal ma pevne.
„Ty jeden sprostý, idiotský..."
„Teraz ma počúvaj," zavrčal, sklonený tesne vedľa mňa. „Antallia je v bohovia vedia kde, netuším kedy sa vráti. Mám na starosti piatich zelenáčov, čo v živote nedržali v ruke ani plastovú pištoľku. Sme obklopení otcovými nohsledmi, čo im bez váhania podrežú hrdlo!" Oči mu začínali horieť a ja som namáhavo prehltla. Schmatol mi bradu do ruky a prinútil ma sa na neho pozrieť. „Namiesto toho, aby si si tu na mne vybíjala svoju neschopnosť, mi budeš pomáhať dať ich dokopy, než sa Anta vráti. Potom sa budeš mlátiť s ňou, pre mňa za mňa. Ale pokým tu velím ja, bude pokoj!"
