Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
media: Anna-Marie Sinister
„Ty máš rut?"
Dobieham k nášmu domu, bez námahy preskakujem nízky plot a zamierim si to priamo do garáže. Keďže nemám kľúč, jedinou vhodnou možnosťou je pootvorené okno. Kľaknem si k zemi a vsuniem ruku dnu. Zámok cvakne a o chvíľu na to už vkĺznem do tmavého vnútra garáže. V diaľke je počuť mäkké kroky mojich súrodencov. Sú za mnou len pár minút, no už teraz môžem presne určiť, ako ďaleko sú a v akom rozpoložení.
Kristián je prvý, jeho obrovské nohy dopadajú na zem najhlučnejšie, aj keď je odo mňa na tri ulice, môžem počuť jeho pravidelný dych. Za ním beží Anta. Jej kroky sú naopak takmer úplne nehlučné, beží potichu ako mačka a dýcha ticho a pravidelne. Je takmer nemožné ju zachytiť. Bodaj by aj nie, keď sa učila od najlepšieho.
Posledný je Leo. Jeho malé nožičky cupkajú po asfalte potichučky, ale dychčí a srdce mu bije tak hlasno, až sa čudujem, že nezobudí susedov. Vždy zabúdam, že to, čo počujem ja, je iným ľuďom skryté.
Kristián sa s hrmotom pretlačí cez okno a s nadávkami dopadne na zem. Za ním potichučky ako mačka prekĺzne Anta a o chvíľu na to Leo. Sledujem ich s prižmúrenými očami a uchlipkávam si z plechovky Pepsi coly, ktorej tu mám zásoby. Obrad ma vždy hrozne vysmädí.
„Toto je v riti," skonštatuje Kristián a preruší tak napäté ticho.
Leo sa zachichoce a Antallia si zúfalo prehrabne vlasy. Poznám ten jej pohľad. Panikrári, pretože stráca kontrolu. Tá malá blonďavá omega všetko pokazila.
„Nemáme istotu, že nás neprezradí," načrtnem.
„To nebude problém," povie Antallia.
„Počula som, čo si mu povedala. Akú máš záruku, že nepobeží za prvým človekom, ktorého stretne a všetko mu nevyklopí?"
Prebodne ma pohľadom, ale nepovie nič. Mám pravdu. Sme v nebezpečenstve. Ak by sa nikto dozvedel, kto sme v skutočnosti zač, museli by sme okamžite odísť. A nemáme dosť peňazí na ďalšie sťahovanie. Žili by sme zase v lese, ako pred rokom? Ako dlho by sme takto vydržali, než by nás otec našiel? Mesiac, dva?
„Musíme ho nejako presvedčiť, aby držal ústa," vyhlási Kristán a zvalí sa na rozheganú stoličku. „Môžem ho zmlátiť, ak bude treba."
„Áno, pretože to je presne to, čo potrebujeme," zasmejem sa sarkasticky. „Vôbec to nebude nápadné keď syn miestneho pracháča príde domov s modrinami. Úžasný nápad, braček. Nechceš ísť hneď teraz?"
