Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou télécharger une autre image.
media: Kristián Sinister
„Kávu. S tebou."
Podupkával som pred učebňou III.A, dúfajúc, že čoskoro uvidím objekt svojho záujmu. Študenti sa po zvonení okamžite rozpŕchli, no ryšavka, ktorú som tak očakával, sa neukázala. Už som sa chcel otočiť a odísť, keď som ju uvidel, s hlavou sklonenou ku mobilu, vychádzať z dverí. Nevšimla si ma, no nehodlal som to len tak vzdať. Keď prechádzala okolo mojej maličkosti, zľahka som si odkašľal.
„Orphana Mayerová," povedal som a s úsmevom sledoval, ako zodvihla hlavu a zmätene na mňa pozrela. Následne som jej zamával pred očami papierom a v tvári sa jej mihlo porozumenie.
„Čo chceš?" zavrčala.
„Pekné meno," pokračoval som, nevšímajúc si jej prižmúrené oči. „Orphana bola ženou bájneho Cleostófosa, okrídleného vlka, ktorý zvrhol vládu to tyranského Marnuma,keď ho prebodol svojím dvojsečným mečom. Stála po jeho boku v každej vojne, ktorú cez veky viedol a vládla ohromným umom a krásou. Legendy hovoria," venoval som jej tajomný úsmev číslo sedem, „že jej krása bola taká obrovská, že aj samotný Vlčí Boh zatúžil ju mať po svojom boku."
Vedel som, že to zaberie. Už mi bolo jasné, že klasické balenie „na frajera" na túto betu fungovať nebude. O to viac to bolo zábavné, keď som musel oprášiť svoje znalosti mytológie. Povolila, hoc len trochu, ale bolo mi jasné, že som ju nalomil. Prečo som to robil? Sám neviem.
„Preštudoval si prvý článok na nete?" vyprskla.
Pristúpil som k nej, neustúpila. To bolo dobré znamenie.
„Viem o vlčej mytológii prvé posledné. Vlastne.. mi k tebe meno Oprahana celkom nesedí. Pomenoval by som ťa skôr Nadya, ako sa volala manželka Vlčieho Boha. Bola nielen krásna, ale aj divoká a nespútaná, jej deti boli blesk a hrom. Dala svetu búrku, tak, ako búrka dala svet jej."
Dokázal by som hodiny rozprávať len o vlčích bohoch. Bola to zhodou náhod jediná vec, v ktorej som bol lepší ako Antallia. Keď nás otec spoločne učil vlčiu mytológiu, vždy som vedel o trochu viac, než ona. A čo bolo zvláštne, po čase som začal mať pocit, že jej to nevadí, že je za to rada. Ale nikdy som nechápal prečo.
Ohivovlasé dievča si založilo ruky na hrudi a sledovala ho s prižmúrenými očami. Bola nalomená, ale stále mi celkom nedôverovala.
„Pýtam sa zase, čo chceš?" zavrčala.
„Kávu," odpovedal som okamžite. „S tebou."
Zovrela pery.
„Budeš ma môcť vyskúšať, či som o tej mytológii neklamal," hodil som lákavú návnadu.
