Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
media: Jullian Antools
„Nikomu to nepovieš."
Keď súrodenci Sinistroví prišli do školy, nestali sa senzáciou, avšak ani nezapadli. Našli si priateľov, to áno, teda ak sa tí ľudia, s ktorými sa poflakovali dali nazvať priateľmi, ale mali na sebe akúsi pachuť, ktorá mnohých ľudí odradzovala od komunikácie s nimi. Niesli zo sebou takú prazvláštnu vôňu, odlišnú od vôní iných ľudí. Vôňu odstupu a hrozby, ktorá slabšie povahy nútila ich oblúkom obchádzať a tie silnejšie len k úsečým pozdravom zo slušnosti. Uvažoval som prečo tomu tak je a teraz to už viem.
Nebol som si istý, predsa nie je zakázané sedieť v noci v lese pri vatre, ale toto bolo iné. Tá atmosféra, tichý, nebezpečný les a ten jej pohľad. Keď ma uvidela, tvár jej preťalo zhrozenie. Nerozumel som tomu. Vlastne som nerozumel ničomu, v realite ma držal len strach, ktorý mnou lomcoval. Kto oni vlastne sú?
„Doriti," hleslo dievča, ktoré stálo za najstaršou Sinistrovou. Bola to ona, bol som si istý. Ostro som vnímal kontúry jej tela, jej dlhé vlasy, ktoré rozfúkaval vietor. Avšak už v očiach nemala ten šialený výraz. Práve naopak, tvárila sa rovnako vystrašene, ako jej staršia sestra. Nebol to však obyčajný strach. Toto bolo zdesenie. Zdesenie, ktoré opantávalo aj mňa. Celá atmosféra lesa bola desivá. Mal som pocit, akoby ma čosi nesmierne ťažké tlačilo na hrudi, nedovoľovalo mi sa nadýchnuť. Avšak paradoxne sa mi hruď zbesilo nadvihovala.
Hľadeli sme na seba v tichu niekoľko nekonečných minút, ktoré mi pripadali ako hodiny, než sa čiernovlasá alfa pohla smerom ku mne. Pohla sa a o sekundu na to už stála len pol metra odo mňa a premeriavala si ma zúrivým pohľadom.
„Čo tu do pekla robíš?"
Jej hlas mnou prebehol ako elektrický prúd, roztriasol som sa. Nechcel som, aby sa hnevala. Pre,to som len vystrašene mlčal, od strachu mi stáli aj vlasy na hlave.
Pristúpila bližšie, schmatla ma za ramená a zatriasla mnou. Jej prsty sa mi zaryli do ramien a z úst mi proti mojej vôli unikol vzlyk.
„Anta, nechaj ho," zasiahol do toho jeden z chlapcov, beta, odtrhol alfu odo mňa a postavil sa medzi nás. „Šibe ti? Je zranený, treba ho ošetriť."
„Na to ti kašlem!" vyprskla. „Musí okamžite odísť, lebo keď sa kruh uzavrie..."
„Neskoro," zahlásilo dlhovlasé dievča, stojace opodiaľ a ukázalo kdesi za mňa. Keď som sa otočil, pochopil som, na čo ukazovala.
Z lesa vystupovali vlci. Nie jeden po druhom, ale v rade, akoby im to bol ktosi prikázal. Kráčali pokojne, pomaly, jeden vedľa druhého, blížili sa ku horiacej tráve. Keď dosiahli pomyselnú hranicu, ktorú tvorila horiaca tráva, zastali. Po chrbte mi prebehol mráz. Bolo to čosi nadpozemské.
