Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
media: Jullian Antools
„Malíček na to."
„Au!" zasyčal som. „Opatrne."
„Drž ústa," zašomrala Kata, s očami sústredenými na mojom zápästí. „Ja nie som žiadna zdravotná sestra. Keď neprežiješ trošku bolesti, mal si ísť za Helenou."
„Moju mamu do toho ťahať nebudem," odsekol som a znova zasyčal, keď kus bielej látky utiahla silnejšie.
Kata len prevrátila očami a posledný krát obtočila obväz okolo mojej ruky. Potom šikovne odlepila kus leukoplastu a zalepila odstávajúci konček. Kritickým pohľadom zhodnotila svoje dielo a potom zošpúlila pery.
„No," začala. „Vzhľadom na to, že v tejto oblasti nemám žiadne skúsenosti, myslím, že je to obstojné."
Pretiahol som si zápästie, ktoré protestujúco zapraskalo. Rany ma stále boleli, no už to bolo oveľa lepšie, než pred pár dňami. Mnohé z nich boli úplne zahojené, niektoré takmer už nebolo vidieť. Ako omege sa mi rany hojili oveľa pomalšie, ako alfám, navyše som si bol stopercentne istý, že tá alfa, ktorá ma chcela pretiahnuť, mala čosi za nechtami. Inak som si nevedel vysvetliť to, prečo aj po niekoľkých týždňoch mám stále chrasty. Ale obväzovať to niekto musel a ja som odmietal ísť za mamou. Nechcel som, aby to vôbec riešila.
„Diki," zašomral som unavene a vstal som. Prešiel som izbou ku oknám a roztiahol som závesy, aby sa dnu do izby vlialo trochu svetla. Bola sobota ráno, Doverovci prileteli včera večer, pretože Katyn otec mal s mojím nejaký biznis. Čo, to som neriešil, možno preto, lebo som na to ako omega nemal právo. Popravde, bolo mi ukradnuté, o koľko miliónov ide teraz. Jediné, čo ma potešilo, bola Katalyna, ktorá svojho otca presvedčila, aby mohla priletieť s ním.
„Čo budeme celý deň robiť?" ozvala sa z postele.
Pokrčil som ramenami, otočiac sa. „Na bazén je ešte skoro. Ale môžme ísť do kina, dávajú..."
„Nudáááá," zatiahla a vyskočila na nohy. „Čo nákupy?" zvolala a oči jej zažiarili. „Otec mi otvoril nový účet a ešte som neminula ani cent."
Teraz som prevrátil očami ja. To bola celá Katalyna. Ak sa práve neopíjala, neskákala po budovách alebo sa nevlamovala do škôl, tak nakupovala. A nie ako bežný smrteľník. Ale na hory ale hory oblečenia. A nie len oblečenia.
„Prosím," zakňučala. „Prosíííím, Jullie."
Zastonal som. „A čo z toho budem mať ja?"
Pokrčila plecami. Potom jej pohľad padol na moju veľkú skriňu a na tvári sa jej usadil šibalský úsmev. „Kompletne zrevidujeme tvoj šatník, Antools. Máš o chvíľu devätnásť a ešte si nemal žiadnu alfu. Katastrofa."
