Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Marie Sinister
„Vravela som, že vás ochránim."
Cela pripomína kajutu na vojenskej lodi - úzka, tmavá, steny sivé a odhlučnené, aby väzeň nedostával zvonku žiadne vnemy. Salvador dobre vie prečo je to tak. Bez vnemov - zvuku, pocitu, svetla, chladu či tepla sa človek skôr či neskôr zblázni. Najlepší vydržali cez pädesiat hodín. Koľko vydrží on?
Nečaká, že tu pobudne dlho. Čo sa týkalo popráv, v I.R.W.U.G väzňom nemávajú vo zvyku predlžovať utrpenie, pokým to nie je zámer. Ak si odsúdený na smrť, zabijú ťa čo najrýchlejšie. A Salvador na smrť odsúdený je. Vedel to vo chvíli, keď uvidel tie žiarivé oči prebodávať ho zúrivo chladným pohľadom.
Sinister.
Raz dávno mu veštica predpovedala, že zomrie rukou niekoho z významného a mocného rodu. Keď začal slúžiť Gregorymu Sinistrovi, bolo mu jasné, že to bude niekto z tejto rodiny. Dlho si myslel, že to bude jeden zo súrodencov, možno aj dvaja naraz. Už odmalička to boli nevyspytateľné deti. A keď s nimi začal Sinister experimentovať, stali sa ešte viac desivými, než predtým. Nie, neboli zlomyseľní či namyslení, ich otec si dal veľmi záležať na tom, aby z nich vychoval vyrovnané osobnosti. No boli arogantní, vedomí si svojej moci a postavenia, hrôzy, ktorú vzbudzovalo ich meno, keď sa vyslovilo, potichu a s trasúcimi sa perami. Dlho ich nenávidel, hoc im slúžil po celé roky. Tú moc, ktorú zosobňovali, silu, dokonalosť. Energiu. Svet sa striasol, keď sa narodili, vedeli o tom vôbec? Zmes pohanskej sily, dávneho dedičstva, ktoré si nijako nezaslúžili. Vlastne nevedel, prečo im pomohol. Možno ho v chvíľke slabosti prenikla túžba vzoprieť sa dávno predpovedanému osudu, spriateliť si štyroch dedičov a uniknúť. Smrti.
Až teraz chápe, aký hlúpy bol. Osudu nikdy neutečieš, aj tak sa ti vysmeje do tváre, keď sa opäť stretnete, tam na konci. Nikdy by to nedokázal, teraz už vedel. O čo má ešte bojovať? Je im vydaný na milosť. Aj nemilosť.
Šťuknutie zámku.
Škripot dverí.
Chlad prekĺzne pomedzi votrelcove nohy, prepláva po podlahe a usadí sa na Salvadorovom chrbte. Chvíľu akoby sa rozhodoval, či postúpiť aj na krk, ale široké ramená a kostra, obopnutá snedou pokožkou, tým napokon ostáva verný. Salvador si ho nevšíma. Nepríjemnosť nepohodlia nahradil strach z neznámeho muža.
Kroky.
Sedí nehybne, ruky založené v zložitom rituálnom vzorci, vzorci pre súlad, pokoj, uvedomenie. Doteraz to pomáhalo; s príchodom neznámeho to odrazu vyzerá tak smiešne. Nepatrične.
Čo si klameš? Ty predsa dobre vieš, kto za tebou stojí. Poznáš ho, aj keby ste boli rozdelení a po celej večnosti sa opäť stretli. Poznáš ho vždy.
Sinister.
Je to tá opojná vôňa moci, čo sa za nimi vanie, keď kráčajú, núti ľudí skláňať hlavy, rozbúcha im srdcia a zrýchli tep? Možno ho pozná podľa nej. Možno podľa pachu smrti, ktorý sa s ich krvou vanie po storočia. Storočia vzletov a pádov ich prastarého rodu a aj tak sú stále rovnakí! Nosia smrť, všade kam sa pozrú, sleduj, sleduj, nežmurkni!
