Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Kristán Sinister
„Skončí to niekedy?"
Z ľahkého spánku ma prebudila jemná ruka, ktorá mi prechádzala po tvári. Bola hebká a citlivá, na chvíľu som mal pocit, že som doma a je to moja mama, ktorá sa o mňa stará. Cítil som tiché pohmkávanie a jemnú vôňu dreva, priam idetickú ako u nás doma. No realita ma dostihla takmer okamžite. Leo. Anna-Marie. Boj. Bodnutie. Sinistrovský obrad. Automaticky, bez uvažovania som sa posadil a schmatol ruku, ktorá sa ma dotýkala.
Blondínka tlmene vykríkla a vytreštila na mňa svoje sivé oči. Zazrel som na ňu, snažiac sa spomenúť si, ale mal som totálne okno. Od prudkej bolesti, keď ma ten hajzel bodol, som si nepamätal ani ň.
„Kto si?" vyštekol som na ňu hrubo. Chcela niečo povedať, ale zastavil som ju. „Nie, počkaj...ty si..si sestra toho chalana, Antalliinho známeho.." Veci sa mi pomaly začínali vybavovať.
„Ty vieš, že som jeho sestra," skonštatovala, hlas mala jemný a tichunký. Hľadela niekde za mňa.
„Vaša vôňa je skoro identická, jasné, že..." zastavil som sa. Boli sme v kuchyni sami. Kde boli všetci? Túto otázku som položil aj jej.
„Šli dole s tvojou sestrou. Aj ona veľmi trpela, vieš? Ale nie tak, ako ty. Ty si volal ako siréna, keď som ťa započula."
Až vtedy som si všimol, že mi neustále hladila ruku, ako nejakému decku. Okamžite som ju striasol a zoskočil zo stola. Pred očami sa mi zahmlelo. Ešte stále som nebol dosť silný. Musel som sa chytiť stola, aby som udržal rovnováhu. „Ešte si slabý," prehovorila upokojujúco, opäť ma pohladila po chrbte. „Mal by si si ísť ľahnúť. Môj brat sa o tvoju sestru postará."
„Čo s tebou je?" vyštekol som a opäť sa odtiahol. „Prestaň sa ma v kuse dotýkať!"
Strhla sa, akoby som jej dal facku a sklonila hlavu. Vo vnútri ma bodol osteň viny.
„Prepáč," šepla. „Ľudia majú radi, keď sa ich dotýkam. Pomáha im to, keď trpia."
Pokrútil som hlavou a ignoroval ju, mal som dôležitejšie veci na hlave. Anta sa niekde musela vysporiadavať so záchvatom a to nebola sranda. Prečo sa tak dlho nevracali?
„Ukáž mi, kde ju odviedli," prikázal som jej, ale ona pokrútila hlavou. Až vtedy som si uvedomil, čo mi na nej nesedelo. Jej oči boli síce krásne, ale mŕtve. Kráčala ku mne, ale rukami jemne hľadala akúkoľvek prekážku.
„Si slepá?"
Myklo ňou. „Nie úplne. Vidím asi pätnásť percent toho, čo ty."
