Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
media: Anna-Marie Sinister
„Iba mi ver.“
Ak mám jedným slovom skonštatovať situáciu, ktorá nastala po prehlásení toho Derdzeja, poviem - komická. Antallia sa nehýbe, Leovi spadne dolu sánka a Kristián zase ružovlasú votrelkyňu zase priviaže o stoličku a ustúpi dozadu, tiež s prekvapením v tvári. Derdzeji sa nám tu začínajú nejako množiť.
„Si si istý?" opýta sa Antallia mdlo. Vlastne vyzerá, akoby ju niekto kopol do brucha.
Ševčenko zopakuje svoje slová. „Áno. Čomu ale nerozumiem je, prečo nemá tetovanie. Musí ho mať každý narodený v mojom klane, je to náš poznávací znak.“
„Aj tak si ju spoznal," poviem.
Otočí sa na mňa a prevráti očami. Alebo sa mi to len zdá? Tento chlap ma nemá moc v láske.
„Ja som to študoval," povie otrávene. „Ten znak na nohe je pre členov klanu, tetovanie je všeobecný rozpoznávcí znak.“
„Možno je špión a tí predsa znaky nemajú," navrhne Leo, čo je zvláštne,alebo väčšinou sa do týchto rozhovorov nezapája.
Antallia pokrúti hlavou. „Toto nie je špión. A keď hej, tak poriadne mizerný. Veď sa pozri na tie vlasy."
Má pravdu. Úlohou špióna je byť nespozorovaný, a nevýrazný, ľahko prehliadnuteľný. Ako by toto chcela tá beta dosiahnuť s ružovými vlasmi, to nechápem.
„Tak sa možno narodila vo vojne," uvažuje Antallia nahlas. „Také deti sa tiež neznačia."
To je stará tradícia všetkých pohanských klanov, aj tých, ktorí nepatria do Aliancie. Na pamiatku Veľkej vojny, ktorá sa odohrala na prelome desiateho a jedenásteho storočia na území dnešného Španielska. Stretli sa tam v bitke tri armády a celý boj trval niekoľko dní. To však bolo len vyvrcholenie vojny, ktorá trvala niekoľko desaťročí - klany sa masakrovali navzájom kvôli úzmeniu, potravinám, zvieratám. Preto matky prestali označovať deti, ktoré sa im narodili počas vojny - aby keď ich znepriatelení vojaci našli, nemohli rozoznať, ku ktorému klanu patria a nemohli ich zabiť. Kvôli obrovskému nedostatku álf a biet, ktoré vtedy zahynuli, populácia pohanov klesla na neúnosnú mieru. Deti, ktoré sa vtedy narodili, volali ľudia jednoducho - Neoznačení.
Vojna skončila a klany uzavreli mier, ale tradícia neoznačovať deti žiadnym rozpoznateľným znakom, keď sa narodili vo vojne zostala. A pokračuje dodnes.
„Neviem o žiadnom vojnovom konflikte na Pobaltí spred dvadsiatich rokov," pokrúti hlavou Ševčenko. „A viac táto ružovláska nemá."
Dievča vycíti, že sa opäť rozprávame o nej a zúrivo sa myká. Vrhá na nás vraždiace pohľady, no nemôže nič robiť.
„Potom je tu už len možnosť, že sa narodila vyhnancovi. Dieťa je označené ale nemá tetovanie, to dáva zmysel."
