Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
اوووه! هذه الصورة لا تتبع إرشادات المحتوى الخاصة بنا. لمتابعة النشر، يرجى إزالتها أو تحميل صورة أخرى.
media: Jullian Antools
„Krv, čo nepreliala krv."
„Dnes to bude ako zvyčajne, ďakujem," oznámim milej bete za barom bez znalosti toho, čo „zvyčajne" znamená. On to však očividne vie, najmä, keď sa mi pozrie za chrbát a uvidí päť rozložitých postáv - Hansa, Markusa, Nialla, Ivana a Evena. Sam chýba a Ivan sa zastavil len na pohárik a to sme už v treťom bare.
„Prosím," zanôti chalan a podá mi tácku so siedmimi pohárikmi. Odhadujem to na niečo tvrdé, predsa, všetci sme už dospelí. Teda okrem Evena, ten bude mať devätnásť až v septembri, ale to nikoho netrápi. Pomedzi ľudí sa prederiem až k nášmu boxu a zložím alkohol na stôl. Všetci ho s nadšenými výkrikmi vlejú do hrdiel. Nasledujem ich a tentoraz pošlem po pitie Nialla.
„Toto je tvoj ôsmy za tento večer," oznámi mi Hans na pol úst. „Nechceš spomaliť?"
„Alkohol na mňa nevplýva tak, ako na teba," pokrútim hlavou. „Ale ďakujem za starostlivosť."
„Akože čo? Nevieš sa opiť?"
Kývnem. „Dá sa to tak povedať."
Očividne nedokáže zabrániť škodoradostnému úškrnu. „To je dosť na hovno."
„To je."
Ani neviem, prečo som súhlasila, keď mi Niall zavolal a pozval ma von. Možno to bolo tou napätou atmosférou, ktorá doma visí už pár dní. Týždňov.
Mesiacov.
Snažím sa to nevytesňovať, uvedomovať si zložitú situáciu. Omnoho jednoduchšie by bolo si to proste nevšímať, zabudnúť na nebezpečenstvo a užívať si. Pokojný život. Ale nemôžem. Jediné, čo si smiem dovoliť, sú tieto nezmyselné chlastacie výlety, na ktorých sa ani neopijem.
Minulý týždeň som v meste zahliadla Julliana. Sedel v kaviarni a nebol sám. Oproti sebe mal dobre vyzerajúcu alfu v padnúcom obleku. V tej chvíli ma obliala horúčava a mala som čo robiť, len aby som tam nevtrhla. V hlave mi bubnovalo len: „Môj, môj, môj..."
Potom som si to uvedomila.
Jullian nie je môj.
Hans mi podá ďalší drink, tentoraz neónovo žltý a sebe vezme oranžový. Kopneme ho do seba naraz. Even s Niallom sa obíjmajú okolo krku a spievajú futbalovú hymnu, Ivan si balí veci a Marcus ich natáča.
„Inak," otočí sa na nás blonďavý Nemec, keď mobil odloží do vrecka. „Odkedy sa vy dvaja spolu bavíte?"
Až po chvíli si uvedomím, že to je otázka na mňa. Pokrčím plecami.
