Molinium

9. kapitola

Začiatok pracovného týždňa býva ťažký. Preradiť z pohodového víkendového režimu na pracovný nie je len tak. Miestna polícia však musela túto prekážku prelúsknuť o niečo svižnejšie ako inokedy. Nahlásená lúpež obrazu v miestnej galérií bola udalosť, ktorá si zaslúžila okamžitú pohotovosť.

Monika na zadných sedačkách služobného auta zadúmane hľadela do okna a celú cestu až ku galérií akosi očakávala, že zmiznutý obraz budú práve Brunovského Erasmovia. Keď v sprievode troch kolegov zahalených v rúškach s nápisom polícia postupne zdolávali schody smerom k najvyššiemu poschodiu, jej presvedčenie silnelo. Jej kroky naberali akýsi automatický smer, vôbec nečakali, kam ich kolega dovedie. Idú predsa k miestu, kde pred časom stretla neznámeho zamaskovaného muža. Istotu jej krokov narušil pohľad v diaľke, kde jasne videla, ako Erasmovia visia na svojom mieste. Síce sa motal okolo policajný technik, ktorý sa snažil naokolo zachytiť podozrivé stopy, no obraz nezmizol.

"Takže tu to máme." Ukázal na obraz policajt, ktorý robil sprievod Monike a ďalším dvom kolegom, čo prišli s ňou.

"Čo tu máme, však obraz nezmizol?" Začudoval sa jeden z policajtov.

Monika podišla bližšie k obrazu a hneď chápala o čo ide.

"To nie je pravý obraz, je to atrapa vyrobená z plagátu."

"Presne tak, niekto v sobotu večer ukradol obraz a nahradil ho týmto." Gestom naznačil na atrapu.

"Ako viete, že práve v sobotu večer?" Pozrela Monika so záujmom a zalomila ruky pred seba.

"Pred ôsmou vypadol na pol hodinu celý bezpečnostný, ako aj kamerový systém."

"A nejaké stopy?" Snažil sa byť iniciatívny jeden z Monikiných kolegov.

"Žiadne, vyzerá to na prácu profesionálov. Veľmi čistú prácu profesionálov."

"Toto bude za prípad." Potrel si čelo rukou jeden z policajtov.

"Ja ho zoberiem."

Prekvapila Monika všetkých naokolo svojou rozhodnou a sebavedomou reakciou. Mladé zrno, ktoré je vo svojej pozícií krátko a čelí kvôli tomu pravidelným posmeškom sa hrnie do ťažko vyriešiteľného prípadu aj pre služobne starších harcovníkov. Navyše je v tomto meste nová, čiže sa nedá očakávať, žeby disponovala kontaktmi na opačnej strane barikády zákona, ktoré by jej mohli pomôcť. Vypočula si samozrejme zopár podpichovačných komentov, no nebrala si ich k srdcu, radšej si poobzerala miesto činu a prehodila zopár viet s policajným technikom, ktorý neskrýval skepticizmus.

Niečo pred obedom pristáli na Monikinom stole vyvolané fotografie z miesta činu. Počas srkania z horúcej kávy detailne preštudovala každý jeden záber. Výsledok bol však rovnaký, ako pri osobnej obhliadke. Ani stopy.

Kolega, ktorý s Monikou zdieľal kanceláriu zvedavo pristúpil k fotografiám, kôpku potiahnutím ruky roztiahol po celom stole a sústredene pozeral zo strany na stranu. Po chvíli ticha pozrel s prižmúrenými očami na Moniku.

"Vysvetli mi, prečo si sa tak bezhlavo hrnula do takto náročného prípadu?"

"V umení sa vyznám najviac z celej stanice. Neviem kto iný by ho mal vziať." Monika založila ruky, na znak obranného gesta.

Jej kolega si zhlboka povzdychol. "Vieš, neviem či by práve záľuby mali byť smerodatné k priradeniu prípadu." Potom sa znova prehrabol v kôpke fotiek a nahodil vážny výraz. "Vo výpovedi ochrankárov a videozáznamoch z ulice sa nenašlo nič podozrivé. Vo fotkách sa ti podarilo nájsť niečo nové?"

"Nič." Pokrútila hlavou s neurčitým výrazom.

Služobne starší a skúsenejší kolega opäť hlasno povzdychol a nechápavo pokrútil hlavou. Rozmýšľal, či pokračovať v kázaní, no nakoniec to vzdal a šiel sa k svojmu stolu venovať nevybaveným papierom. Predsa len už dnes do nej hučal dosť a ak sa v prípade ukradnutého obrazu nepohne vpred, bude mať priestoru na múdre rady požehnane.

Monika zhrnula rozhádzane fotografie k sebe a pár šikovnými ťahmi z nich znova spravila úhľadnú kôpku. Škaredo pozrela ponad stôl na kolegu, no keď videla, že ju neregistruje, položila prsty na klávesnicu a ladným rýchlym ťukaním si vyhľadala databázu jednotlivcov súdených za krádež obrazov, alebo iných umeleckých predmetov. Nepozerala konkrétne meno, ani tvár. Sústredila sa na oči.

Hovorí sa, že oči sú bránou do duše a Monika mala pre tieto brány slabosť. Slabosť, ktorá sa postupne stávala jej silnou stránkou. Svojím zvýšeným záujmom o ne, sa z nich postupne naučila čítať. Emócie v slovách skryjete ľahko, no pohľad vás vždy prezradí a to bola jedná z vecí, ktorá ju fascinovala. Tak nejak to prebehlo aj galérií. Chlap v rúšku pred obrazom Erasmovia sa suverénnym hlasom snažil navodiť dojem, že sa v umení vyzná, no oči hovorili niečo iné. Nakoniec, práve tieto oči sa snažila nájsť v databáze, čo sa jej nepodarilo. V podstate ju to ani neprekvapilo, hladký priebeh sa nedal očakávať. Každopádne mala tušenie, že ten chlap v rúšku bude kľúč k stratenému obrazu a keď sa nenachádzal v systéme, vie kde by ho mohla nájsť. V piatok večer v Dance aréne.

Bytom na jedenástom poschodí sa niesli tóny skladby Ready to go od Hurts. Kučeravá právnička Sofia pred zrkadlom v rytme kývala plecami a špirálou dolaďovala posledné úpravy svojej vizáže. Chystala sa na prvú schôdzku, teda presnejšie na rande s istým Džonym, ktorého síce moc nepoznala, no aj z krátkej komunikácie ju celkom zaujal, preto pozvanie povyraziť si neodmietla. Nedali si žiadny konkrétny plán, ako bude stretnutie prebiehať, o to viac sa tešila s čím ju Džony prekvapí. Po pleciach rozkývala aj boky, nevedno či to bolo tým, že tanec patril medzi jej vášne, alebo jednoducho z dobrej nálady, no ako rýchlo sa rozhýbala, tak rýchlo tanečné kreácie ukončil vyzváňajúci telefón.

"Áno oci, počúvam."

"Ahoj Sofi. Dnes mi volal tvoj strýko. Vraj im v galérií ukradli obraz."

"Viem už som o tom počula."

"Je to hrozné, Michal je na prášky."

"Nedivím sa mu, ale snáď sa nájde a bude všetko dobré."

"Ruším ťa?" Zaznelo váhavo z reproduktora.

"Ani nie, ale chystám sa von, tak nemám moc času." Sofia nepriamo naznačila, že vlastne aj ruší.

"Dobre, tak zajtra si zavoláme, dávaj si pozor."

Sofia položila telefón na komodu a zahladila sa na svoj odraz v zrkadle. Vizáž by bola, už sa len učesať a môže vyraziť. Počas pomalých ťahov hrebeňom nadol si znova prehrala v hlave telefonát s otcom. Premýšľala, či nevyznela bezcitne. Strýka jej bolo ľúto, na druhú stranu však bola rada, že sa podobná situácia nestala počas jeho prítomnosti v galérií, kedy by mu hrozilo nebezpečie. Nikomu sa nič nestalo, obraz bol isto poistený, takže nie je to až taká tragédia a popravde maľba Erasmovia sa Sofií vôbec nepáčila.

Len čo vlasy dôkladne vyčesala, nasledovala posledná vizuálna kontrola. S výsledkom vládla spokojnosť, ktorú pokazil až pohľad na hodinky. Trištvrte na sedem. O siedmej prebehne stretko na námestí a začína mať sklz. Rýchlo hodila hrebeň na komodu, na striedačku z nej vzala mobil, z vešiaka na seba prehodila ľahký prechodný kabát a chaoticky opustila byt. O dve sekundy sa ešte chaotickejšie vrátila. Zabudla rúško. Vec, bez ktorej vás na niektoré miesta nepustia. Aj o tom je obdobie pandémie...