Molinium

7.kapitola

Džony hneď pred vchodom strhol rúško z tváre, aby nebudil zbytočnú pozornosť a vychádzkovým tempom sa vybral svoj herecký výkon zapiť zlatistým mokom do neďalekého baru. Bol opatrný a preto si dával pozor, či ho nesleduje jedna z Dimitriho goríl, ale okrem jednej pohľadnej ženy v košelových šatách, ktorá držala telefón pri uchu, nešiel nikto jeho smerom. Sústredene počúval, či sa počet krokov za jeho chrbtom nezdvojnásobí, no okrem jedného páru nôh a nekonečného telefonátu o tom, kde by sa mohli dve kamarátky stretnúť, nič iné nepočul. Po pár minútach chôdze po mestskej dlažbe došiel nakoniec pred svoj obľúbený pivničný bar. Zastavil, rozhliadol sa a keď nikoho nevidel, pustil sa po schodoch dole. Žena v nekonečnom telefonáte a rovnako aj rovnom kroku pokračovala ďalej.

Tlmený zvuk rockovej hudby mu pripomínal, že práve zostupuje do jedného z posledných barov tohto typu v meste a súčasne v ňom vyvolal nostalgické spomienky na tínedžerské časy. Rockové puby a undergroundové koncerty v mladosti navštevoval často. Cestou dole schodmi vyzliekol sako a prehodil si ho cez plece, akoby ho nechcel zašpiniť od pomyselnej bažiny, ktorá ho dole čakala.

Nohami bral schod za schodom a po zdolaní toho posledného sa ocitol v dobre známej atmosfére. Po celom bare drevený interiér, vyvýšené stoly obkolesovali drevené barové stoličky, jukebox plný rockových peciek predplatený až do rána, dymová clona valiaca sa od každého stola kde bol popolník a obsluha nesúca sa na rovnakom promile, ako zákazníci naokolo. Áno, bol to pajzel na pohľadanie, ale mal svoje neopakovateľné čaro. Spomedzi mladých návštevníkov v čiernych tričkách skoro nikoho nepoznal, ale našťastie pri bare sedel jeho dlhoročný kamarát Martin, ktorého sem zaviedli túlavé topánky.

Náhodné stretnutie nemohli nechať len tak, hneď si objednali dve čapované dvanástky a keďže smäd bol veľký o malú chvíľu pred nimi stáli ďalšie dve.

Klasickú chlapskú debatu o športe a spoločenských témach narušil príchod sympatickej červenovlásky v košeľových šatách. Najskôr sa im premávala poza chrbát a vyzerala, ako keby niekoho hľadala, no nakoniec zakotvila hneď vedľa Martina pri bare.

"Kapitána s kolou." Zahlásila obsluhe a začala sa obzerať.

Džony ju už dnes videl, bola to presne tá červenovláska, ktorá vychádzala z klubu a dohadovala si stretnutie s kamarátkou. Na jeho počudovanie vybrali dosť netradičný lokál, ale ich výber sa Martinovi veľmi pozdával.

"Slečna na zdravie." Nadvihol krígeľ smerom k jej drinku. Tá opatrne nadvihla tiež a pripila si.

"Čo robí taká sympatická slečna v tomto brlohu sama?" Martinovi iba prípitok nestačil.

"Čakám na kamarátku, každú chvíľu by sa mala zastaviť."

"Tak počkáme s tebou."

"Na to nemáte správne drinky." Ukázala na svojho kapitána.

Martin nezaháľal a objednal troch kapitánov. Symbolicky nadvihli poháre a pri nich prišlo aj zoznámenie. Lucia, Martin, Džony. Odznelo pri bare a obsah pohárov do seba otočili na prvý šup. Druhé kolo tak rýchlo nešlo a pred tretím Lucia odbehla zavolať kamarátke.

"Dobrá, čo?" Martin sa celý natešený otočil na Džonyho.

"Dobrá, len nie je úplne môj typ."

"Ty si pošahaný, však jej nič nechýba."

"Jasné, že by stála za hriech." Usmial sa, ako gesto súhlasu nadvihol pohár a ako ten večer už niekoľký krát, znova štrngli.

Lucia sa vrátila s informáciou, že jej kamarátka nakoniec nepríde, ale v prítomnosti dvoch mužov je jej príjemne a tak sa nechystá na odchod. Obom zasvietili oči, no Martinovi o niečo viac. To pýtalo ďalší drink. Nasledovali ďalšie a ďalšie a Lucia čoraz viac pokukovala po Džonym a dokonca tak okato, že to Martin nedokázal prehliadať. Začínal si pripadať, že je navyše. Akosi takticky sa rozhodol ísť na toaletu a potom z obďaleč sledoval, ako sa začne vyvíjať situácia pri bare. Len čo odišiel, Lucia sa presunula na stoličku vedľa Džonyho, zdvihnutým pohárom naznačila aby dopil a potom sa k nemu tvárou priblížila, tak že počul jej horúci dych.