Molinium

27. kapitola

Sú stretnutia, pri ktorých jednoducho neexistuje trápne ticho a vždy si máte čo povedať. Presne také prebehlo medzi Kristiánom a Monikou a nebolo divu, že Kristián zvolil úmyselne dlhšiu cestu domov, aby si mohli spoločný večer o niečo predĺžiť. Po pár motaniciach v centre, nabrali smer okolo vysvieteného najväčšieho parku v meste. Že išli úplne opačným smerom? To Monike nevadilo, vlastne sama ešte nechcela ísť domov. Súhra klavíra s violončelom v rádiu vytvárala pohodovú atmosféru, ktorú však prerušilo mávajúce červené svetlo v diaľke pri ceste. Uniformovaný policajt odstavil Kristiánove auto ku krajnici a pristúpil k oknu.

"Dobrý večer pán vodič, cestná kontrola." S dobre nacvičenou frázou sa uviedol policajt.

"No čo Michal, nemáš nič lepšie na robote, tak naháňaš pokuty?" Kristián mal na námatkove cestné kontroly svoj názor a tomu prispôsobil výsmešný tón hlasu.

Policajt zapol baterku a prekvapene zasvietil do útrob auta, aby si preveril od koho zaznela drzá poznámka. Keď však v lúči svetla uvidel starú známu tvár v podobe Kristiána, s ktorým si odbil základný výcvik pri nástupe do zboru, v momente zmenil zamračený výraz za úsmev.

"Vieš ako to chodí, rozkazy z hora, keď nie sme na zásahu, treba vyberať do kasičky. Ale ty si vraj trochu postúpil v rebríčku, tak by s tým mohol niečo spraviť."

"Na také aktivity som zatiaľ malý pán." Kristián obranne zdvihol ruky.

"Čiže nebude problém zaplatiť pokutu za nezapnutý pás?" Michal vzduchom zamával blokovou knižkou, pričom baterkou zasvietil na prázdnu zástrčku bezpečnostného pasu.

"Len v prípade, že dostanem tu najväčšiu sadzbu." Kristián sa načiahol po peňaženke.

Slovný súboj Michala s Kristiánom nadvihol Monike oba kútiky. Imponoval jej sarkazmus, akým medzi sebou komunikovali a so záujmom sledovala kam to až nechajú vygradovať.

"Že sa poznáme, tak..." Michal mal na jazyku ďalšiu hlášku, ktorú zastavil šum vo vysielačke. "Tu dispečing. Na Povstaleckej trinásť máme nahlásene vlámanie. Cez pivničné okno domu, kde sa dlhšie nikto neukázal, videli susedia svetlo baterky. Choďte to overiť, ale dávajte si pozor, páchateľ môže byť ozbrojený a nemusí byť sám." "Rozumiem, ideme to overiť." Odpovedal Michal do vysielačky a pozrel na Kristiána. "Dnes máš šťastie."

Cez čelné sklo ostali sledovať , akí pohotoví vedia byť ich kolegovia z policajného zboru a museli uznať, že obstáli na výbornú. Posledné zvyšky zábleskov vzdiaľujúcich sa majákov dopadali na Monikinu tvár, keď vyšla s prekvapivým žiadosťou, aby šli za nimi. Kristián spočiatku nevedel či ide o vtip, no jej pretrvávajúci vážny pohľad smerom do miest, kde zmizli ich kolegovia, bol dôkazom, že išlo o seriózny návrh. Bez ďalších pripomienok zaradil jednotku a plným plynom vyštartovali naprieč nočným mestom až na okrajovú štvrť, v ktorej bolo poslednú dobu celkom rušno.

Povstalecká ulica. Zástavba skladajúca sa prevažne z rodinných domov, patrila dlhodobo medzi kľudné časti mesta. Pokoj dištancovaný od ruchu centra a nočných podnikov, však tento večer prerušovali blikajúce modročervené majáky dvoch policajných áut. Keď za ne Kristián odstavil svoje auto, všetko nasvedčovalo tomu, že už je po dráme. Kým Michal s vyloženou nohou na kolese podával hlásenie do vysielačky, jeho kolega so zbraňou zastrčenou v puzdre, šiel pozrieť do vnútra druhú hliadku, ktorá dorazila o niečo skôr.

"A čo teraz?" Zvedavo pozrel na Moniku.

"Ideme dnu."

Kristián očakával niečo viac, vysvetlenie prečo sa rútili krížom cez celé mesto až sem, no to od Moniky neprišlo. Tá bez ďalších slov vystúpila a zamierila do domu, ktorý mala už nejaký čas neustále v myšlienkach. Kristián ju stihol predbehnúť a informovať sa u Michala, ako to vyzerá vo vnútri.