Molinium

13. kapitola

Džony v pešej zóne šikovnými kľučkami obchádzal partie hľadajúce útočisko pre piatkový záťah. Každým krokom cítil, ako z neho upadá ťažoba posledných dní a nervozita sa mení v eufóriu. Pocity sa však snažil krotiť na uzde, stále je len v pol ceste. Kým nezmizne Molinium z Marcelovej pivnice, ešte nemajú vyhraté. Podozrievavo sa obzrel, či noví obchodní partneri za ním neposlali nežiaduci doprovod. Hlúčiky skupiniek putujúcich oboma smermi ulice, však mohli skrývať čokoľvek a preto nechcel riskovať. Pri podniku s najplnšou a najväčšou terasou na námestí si to pomedzi stoly namieril rovno dovnútra. So suverénnym výrazom prešiel okolo čašníčok, ktoré mali pri bare ruky plné práce, až sa dostal na chodbu s toaletami. Pánske toalety však obišiel a pokračoval ďalej smerom k dámskym. Jeho kroky vyzerali podozrivo a keby ich videli ženské oči, určite by zhíkli. Ani tam však nemal namierené, záujem budil o úplne iné dvere, tie na konci chodby. Potichu k nim dokráčal a keď skontroloval či ho náhodou niekto nevidí, položil ruku na kľučku a opatrne ňou potočil.

Mesačným svitom osvetlený zadný dvor slúžil na zásobovanie podniku a tiež smetiarskej službe na vyvážanie odpadu. Rad čiernych kontajnerov pri príjazdovej cestičke, veľkej akurát na nákladné auto o tom s určitosťou vypovedal. A práve k jednému kontajneru si to Džony namieril. Nešlo o žiadny fetiš, ani úchylku. Najplnší z kontejnerov odsunul, aby mohol spoza neho vydolovať ruksak, ktorý si tam pár hodín dozadu odložil. Zelená bombera, šiltovka a fejkové dioptrie. Všetky tieto veci Džony povyťahoval, nahodil na seba a do batoha naopak putovalo sako, v ktorom mu už začínala byť zima. S novou identitou sa cez príjazdovú cestičku vrátil späť do rušných uličiek a namieril si to na okraj pešej zóny, ku parkovisku pre taxíky.

Dimitrij práve do seba kopal ďalšiu z rady vodiek, keď k nemu so zvodným vlnením bokov, prikráčala Lucia. Sporo odetá s výstrihom putujúcim až niekde ku pasu rozmýšľala, či sa usadí po jeho pravici, no na poslednú chvíľu si to rozmyslela a posadila sa mu na kolená.

"Zlatko, čo to bolo za dobrotku, čo si nám dal včera?" Provokačne ho štipla na stehno.

"Nová maškrta. Molinium. Od zajtra si s dievčatami na nej pomaškrtíte častejšie." Opätoval Lucií provokačné gesto a tiež ju štipol na stehno, akurát vyššie. O dosť vyššie. "Ale čakám, že mi za to ukážeš nezabudnuteľnú jazdu."

"A čo snáď neboli všetky jazdy so mnou nezabudnuteľné?" Potľapkala Dimitriho po líci.

"Boli, ale isto ich vieš vytiahnuť ešte na vyššiu úroveň. Či nevieš?" Teraz ju hecoval.

Lucia nežne prešla Dimitrimu rukou z líca na krk a zahladila sa mu do oči. Keď to vyzeralo, že ide niečo povedať, vstala, akoby na rozlúčku ho poškrabkala a vlnitou chôdzou kráčala späť do zadného salónika. Dimitrij hladnými očami pozeral, ako ladne prekladá nohami ozdobenými dvoma motýlikmi a z diaľky bez toho, aby sa obzrela, oneskorene odpovedala. "Viem!"

Oleg znechutene pozeral na scénku, ktorej bol práve svedkom. Luciu nemal rád. Vlastne nemal rád skoro nikoho, ale na Luciu bol takmer alergický. Či už išlo o osobné nesympatie, alebo o fakt, že mu pripomínala ženu, ktorá mu kedysi na sklonku dospievania zlomila srdce, ťažko povedať. Ako ešte mladík plný ideálov si plánoval budúcnosť s Naďou, najkrajším dievčaťom ich bytovky na predmestí Ľvova. Všetky ideály nakoniec zbúrala Nadina letná brigáda v Rakúsku. "Sny sú pekné, ale vôňa peňazí reálnejšia." Presne tieto slová použil Nadin brat v momente, keď sa chystal Olegovi prezradiť, že Naďa nerobí v Rakúsku v ovocnom sade, ako mu pôvodne tvrdila, ale luxusnú spoločníčku a to so všetkými službami. Vtedy sa v Olegovi niečo zlomilo, niečo umrelo a stal sa z neho chladný človek, ktorý naskočil na nekalé chodníčky.