Molinium

10. kapitola

Keď sa Džony predieral uličkami k námestiu, hodiny ukazovali jednu minútu po siedmej. Už teraz meškal a dúfal, že tým nepokazí prvý dojem. Do toho mu od Sofie prišla správa.

"Prvá :D"

"Aby som tam ešte nakoniec neprišiel tretí :D" Rýchlo naťukal odpoveď a pridal do kroku, až mu rozopnutý prechodný kabát sivej farby začal viať. S trojminútovým meškaním nakoniec dorazil na miesto stretnutia.

V rohu námestia zazrel Sofiu, ako si čakanie kráti hľadením do skleneného výkladu. Rýchle tempo vymenil za vychádzkové a posledné kroky našliapol s kľudom Angličana, bez toho, aby kučeravá dievčina niečo zaregistrovala. Odzadu si ju obhliadol a premýšľal, či upozorniť na seba štipnutím do zadku, no túto možnosť ihneď vylúčil. Predsa len ide o prvé stretnutie, nebude kaziť prvý dojem.

"Ahoj." Bez ďalšieho premýšľania nadhodil do vetra, na čo Sofiou jemne trhlo.

"Ježiš, toto mi nerob." S úškrnom sa otočila.

"Dúfam, že si negatívna." Zasmial sa Džony.

"Aspoň teda neviem o tom, že by som bola pozitívna."

"Tak ma teda teší, som Patrik, ale hovor mi kľudne Džony." Po hranom ostychu natiahol ruku a predviedol formálnu pusu na líce.

"Ja som Sofia a môžeš mi hovoriť Sofia. Sarkasticky poznamenala.

Keďže bola jeseň a očakávala sa ďalšia vlna pandémie s čím súviselo opätovné zavieranie barov, vinárni a kaviarní, ľudia využívali posledné týždne na plno a podniky obsadzovali do posledného miesta. Preto zvolili nápoj so sebou a večernú prechádzku mestom. Aj keď sa posledné roky vyhlásil boj jednorazovým obalom a plastovým kelímkom, čas pandémie dal podobným snahám tvrdú päsť na oko. Nie len káva, ale všetky druhy nápojov bolo zrazu dostať pod označením "to go" a mestské odpadkové koše zrazu doslova prekypovali či plastovými, alebo papierovými pohármi. Nehľadiac na životné prostredie si vykračovali námestím s vareným vínom v ruke smerom k mestskej dominantne, Katedrále najsvätejšej trojice. Pred tým, než opustili námestie, v rohu obišli zelený neón s čiernym nápisom "Dance aréna". Vtedy si Džony priložil k ústam pohár a pomaly srkal, aby mu nebolo vidno tvár. Vedel, že v ten deň je klub zavretý a jeho manéver bol skôr nápadný, ako nenápadný, no šlo o reflex.

"Tu som skoro dva roky pracovala popri výške." Rázom vyšlo zo Sofie.

Džonymu skoro zabehlo a aj zabudol na fakt, že sa snažil byť nenápadný. "Tu v Dance aréne? Pre tých Ukrajincov?"

"Ešte pod bývalými majiteľmi. Ale čo som počula od kolegov, čo tam ostali robiť až do teraz, tak som odišla v pravý čas."

"Prečo? Horšie podmienky?" Zaujímal sa Džony.

"Podmienky rovnaké, ale sú to nebezpeční ľudia, takí s ktorými je lepšie nemať nič spoločné."

"Isto preháňajú."

"Nepreháňajú.." Sofia sa na chvíľu odmlčala. "Ideme zľava či sprava?"

Džony chvíľu nechápal o čom Sofia hovorí, až keď pozrel pred seba, tak mu to bolo jasné. Blížili sa ku katedrále a mohli ju obísť sprava, alebo zľava, aby sa dostali na začiatok cikcakového schodiska odkiaľ je výhľad na celé spodne námestie. Ako správny gentleman nechal vybrať dámu. Sofia, ako správna ľaváčka vybrala obchádzku zľava. Okolo hlavnej veže prešli po kamennej dlažbe až zadnej časti katedrály, kde zakotvili pri múriku lemujúcom schodisko. Poloprázdne poháre z ktorých sa ešte parilo požili na múrik a potom sa oň opreli lakťami. Chvíľu sledovali večerné mesto, keď Sofia pomaly vystrela ruku a prstom ukázala na miestnu galériu.

"Aha, strýkovi sa ešte svieti v kancelárií. Asi je ešte v práci."

"Tvoj strýko pracuje v galérií?" Začudoval sa Džony a nevedel aké prekvapenie má dnes večer ešte čakať.

"Je riaditeľ galérie, ale dnes mal ťažký deň, cez víkend ukradli jeden z najdrahších obrazov, tak bol z toho na prášky. Nezávidím mu." Rýchlo vytiahla mobil, chvíľu ťukala do displeja a následne natočila telefón na Džonyho. "Povedz mi, čo už len na tomto môže stáť tridsaťtisíc eur a komu sa môže taký obraz páčiť?"

Džonyho oči takmer vyskočili z jamiek, keď na displeji poznal Brunovského obraz Erasmovia. Obraz, do ktorého sa chystal investovať zmizol. Sám ale nevedel, či je horší fakt, že zmizol obraz po ktorom poškuľoval, alebo to, že žena s ktorou je na rande a je mu s ňou príjemne ma strýka v galérií. Mal rád veci dopredu naplánované a teraz dostali jeho plány citeľné trhliny. Po posledných faktoch sa cítil nesvoj a navrhol Sofií ešte jednu rundu vareného vína. Sofia súhlasila no nepáčilo sa jej, že znova platil Džony. Preto trvala na tom, aby po ďalšej prechádzke s kelímkom v ruke ešte skočili niečo prejesť a tentokrát nechá Džony peňaženku zatvorenú. Snažili sa vyhnúť modernej vlne hamburgerov a kebabov, čo sa im úspešne podarilo objavením stánku s langošmi.

Jeden veľký s tatárkou a so syrom spráskali spolu na posedenie a až keď sa Sofia chystala utrúsiť poznámku o tom, ako by podobné množstvo kalórií nemala vstrebať v neskorú hodinu, tak si všimla, že je ešte neskoršia hodina, ako si myslela. Aj keď nerada, príjemný večer musela ukončiť. Predsa len, ráno vstávala do práce. Právničky vstávajú skoro.

V tú istú hodinu na periférií mesta vchádzali do útrob autoservisu dve kradnuté autá. Tu sa ich celistvý stav končí a v čo najkratšom čase poputujú do okolitých krajín ako náhradné diely. Ukrajina, Poľsko, Maďarsko, to sú cieľové destinácie. Len čo sa hangárove dvere zavreli pristúpili k autám štyria mechanici v montérkach, pripravení ich rozobrať do poslednej súčiastky. Vodič ukradnutého luxusného sedana prešiel pomedzi hydraulické zdviháky a skrine s náradím do kancelárskych priestorov. Z chladničky vytiahol plechovkovú fantu a cez nenápadné dvere si to schodiskom namieril do pivničných priestorov. Po zdolaní schodov otvoril ťažké protipožiarne dvere a ocitol sa v ďalších kancelárskych priestoroch, skrytých pred svetom. Vyzeralo to, akoby jeho príchod narušil dôležitú debatu medzi Dimitrijom a Olegom, preto len medzi dverami stručne zahlásil východným prízvukom.

"Autá sú už tu, chlapci sa do nich pustili."

"Dobrá práca Vladimír." Pochválil Oleg muža, ktorého mal na výplatnej páske a rukou naznačil, že viac počuť nepotrebuje.

Keď očakávaná návšteva za sebou zavrela dvere, Dimitrij znova pozrel na Olega.

"Takže tebe sa obchod s Moliniom nepozdáva?"

"Čo by sa mi nepozdával, ideme do toho, len nie som spokojný s tým, že ide o jednorazovú záležitosť.

"Chceš to spraviť tak ako s Romanom v Ľvove?" Pošúchal si Dimitrij bradu.

"Presne tak, pokiaľ bude prvý obchod podľa predstáv, k ďalšiemu ho dotlačíme." Olegovi sa na tvári zjavil potmehúdsky úsmev.

"Ja ti neviem Oleg, tu nie sme doma.."

"Ja sa tu cítim ako doma." Oleg nadvihol ruku, aby zastavil Dimitrija. "A koniec koncov si to ten Džony za svoje drzé chovanie zaslúži."

                                                                            *  *  *  *  *

Áno, je právnička. Informácia, ktorú sa o Sofií dozvedel, až cestou domov. Ich konverzácie boli natoľko neseriózne a sarkastické, až sa ukázalo, že niektoré z klasických zoznamovacích fráz úplne preskočili. Džony v posteli zamyslene pozeral do stropu a hlavou mu bežala spleť myšlienok. Ona právnička. On obchodník s nelegálnym tovarom. Jej strýko riaditeľ galérie. On chcel špinavé peniaze stopiť v obraze, ktorý spadal pod zodpovednosť jej strýka. Nemá to brať ako znamenie, že sa pri ňom objavila právnička, práve v čase, keď sa rozhodol ukončiť život priekopníka s Moliniom? Každopádne hladiac do stropu učinil rozhodnutie, že so Sofiou ostane v kontakte, ale stretne sa s ňou až po poslednom obchode a začne nový život s čistým štítom.