Molinium

24. kapitola

Začiatok týždňa, ktorý by v inom prípade Monika vítala prižmúreným pohľadom s hrnčekom kávy, dnes zobrala z ostra. Rezkým tempom naklusala do laboratória, pre výsledky z rozboru neznámej tabletky. Flegmatického laboranta Martina zaskočil kolega z druhej smeny Matej. Matej bol úplne opačného rangu. Vychudnutý päťdesiatnik s náznakmi šedín, plný života a elánu. Pôsobil mierne hyperaktívne, preto nebolo vylúčené, že niektoré z látok, čo má testovať, preženie cez nosnú dierku. Teda aspoň po oddelení kolovali klebety podobného typu.

"Aaa.. slečna Monika, takéto návštevy by sme uvítali častejšie." Len čo vošla, Matej ju počastoval komplimentom.

"Keby sem chodím častejšie, tak so mnou váš kolega prerazí dvere." Zažartovala Monika, pričom sa trochu červenala.

"Pôsobí kadejako, to je pravda, ale nikdy nedávaj na prvý dojem. On je veľký pracant. Ale aby som ťa nezdržoval..." Matej sa otočil, z kôpky papierov vytiahol jeden list a podal ho Monike. "Neviem ako si k tomu prišla, ale tá tabletka je niečo úplne nové. Tipujem to na prácu niekoho veľmi kreatívneho."

"Čiže nič čo, by bolo na zozname zakázaných látok?" Zaujato študovala výsledky rozboru, aj keď výrazy, ktoré obsahoval jej nič nehovorili.

"Pre niekoho žiaľ bohu nie, pre niekoho chvála bohu nie." Pokrčil Matej plecami. "Ale ak by si našla viac podobných tabliet, vedeli by sme ich medzi zakázané dostať."

"To nás čaká celkom ťažká úloha."

"Keď ide niečo ľahko, tak to stráca svoje čaro." Skrytou myšlienkou sa snažil Matej namotivovať Moniku do ďalšej práce, aj keď vôbec nevyzerala ľahko.

S radou skúseného muža a výsledkami preloženými na polovicu, sa vybrala do svojej kancelárie. Matej sledoval, ako Monika mizne za presklenými dverami a keď sa vytratila úplne, vytiahol z košele malé zip vrecko s nadrveným práškom. Rozbor vzorky máme za sebou a čo urobíme so zvyškom? Nenápadne pozrel za seba, či niekoho neuvidí a keď si bol istý, že je sám, obsah vrecka vysypal na ruku, odkiaľ ho cez nos potiahol do seba. Kreatívny výrobca, fakt kreatívny. V myšlienkach zložil poklonu neznámemu chemikovi.

Kým Matejovi v laboratóriu začínala zaberať znížená dávka Molinia, Monika prechádzala okolo Kristiánovej kancelárie. Chcela iba pozdraviť kolegu a prehodiť pár slov, no cez otvorené dvere zbadala prázdny stôl, zatiaľ čo všetky Kristiánove veci trčali z kartónovej krabice položenej na stoličke. Na prahu dvier ostala prekvapene pozerať a nevedela, čo si o tom všetkom myslieť.

"S dovolením mladá slečna." Prekvapil Kristián Moniku spoza chrbta. Zľahka ju chytil za boky a jemne posunul, aby mohol prejsť.

"Kamže kam? Snáď len nie do výsluhového dôchodku?" Snažila sa Monika zažartovať.

"Hmm.. na podobné srandičky mám ešte čas." Usmial sa Kristián. "Odchádzam na iné oddelenie, pod východný obvod."

"Čiže najnormálnejšieho kolegu mi chcú zobrať?" Prižmúrila Monika oči, aby dala najavo nespokojnosť.

"Príde niekto ešte normálnejší neboj." Kristián opretý o stôl si preložil ruky a pohľadom prebehol Moniku. "Tak ma napadlo..." Chvíľu uvažoval. "Vždy som mal zásadu, nikdy si nezačať s kolegyňou z rovnakého oddelenia. No a keď teraz idem preč.. vieš.. mohli by sme skočiť niekedy na kávu."

"Pozývaš ma na rande?" Prekvapene pozrela.

"Pozývam ťa na kávu." Zdôraznil Kristián, pričom sa mu na tvári objavil potmehúdsky úsmev.

"Musím si to premyslieť." Monika hrala formu, aj keď bola rozhodnutá, že pozvanie prijme. "Dám ti číslo, zavolaj mi niekedy a dám ti vedieť."