Molinium

21. kapitola

V sobotu doobeda odbehla Monika s neznámou pilulkou, získanou v nočnom klube do laboratória na expertízu. Keďže tak spravila počas svojho voľna, vypočula si od flegmatického laboranta Martina najprv pár pripomienok, či nemá čo na robote, len obťažovať ťažko pracujúci ľud, no hneď na to prepol náladu a s úsmevom oznámil, že sa poobede na vzorku pozrie.

Z laboratória zamierila smerom do kancelárie, kde si chcela vyzdvihnúť zopár osobných vecí. Jej krok však zastavil pred Kristiánovou kanceláriou. Mal mať voľno rovnako ako Monika, ale prekvapujúco sedel za stolom a so šálkou kávy priloženej pri ústach pozeral do monitora. Aj keď mal dvere otvorené, formálne zaklopala a až potom vstúpila.

"Ahoj, neruším?" Nesmelo prehovorila.

Kristián odtrhol zrak od monitora a keď zbadal nečakanú návštevu, položil šálku s kávou na pracovný stôl. "Ahoj, jasné nerušíš. Ináč prepáč za ten včerajší rýchly útek. Ako si videla, násilým ma uniesli, až som sa ocitol na jednej bytovej párty s kamarátkami."

"Bolo mi jasné, že neujdeš z toho pevného zovretia, čo na teba použila." Zasmiala sa Monika, aj keď naň použila trochu hereckého umenia.

"Nakoniec sa mi ale podarilo ujsť a skočil som na pivo s bratrancom do jedného kľudného baru. Už nejak nevyhľadávam divoké večierky."

Tentokrát sa Monika usmiala úprimne. Aj keď si to nevedela vysvetliť, potešilo ju, že utiekol tým umelým slečnám a aj fakt, že Kristián vyhľadáva skôr kľudné miesta.

"Ja tiež uprednostňujem tichšie miesta, do klubu idem len tak raz, možno dvakrát do roka."

"U mňa je to možno dvakrát do pol roka." Usmial sa Kristián a pokračoval. "A nemáš mať dnes náhodou voľno?"

"Mám, ale musela som zaniesť súrnu zásielku do laborky." Mykla Monika plecami.

"Zahrala si sa na kuriérku? Mňa pre zmenu stiahli z voľna kvôli zhorenému autu. Buď technická závada, alebo šlo o ďalší prípad vybavovania účtov, ktorý sa nikdy nevyrieši." Kristián zúfalo pozrel na monitor.

"Ďalšie auto horelo? Nie je toho akosi veľa poslednú dobu?" Zamyslela sa Monika a postavila sa ku Kristiánovi, aby videla zábery z miesta činu.

Len čo pozrela ponad Kristiánove plece na monitor, prebehla jej telom akási víťazoslávna eufória. Nemala nič spoločné s ohoreným vrakom červeného auta, eufóriu spôsobili identifikačné údaje s fotkou majiteľa vozidla otvorené na pracovnej ploche. Bol to on. Neznámy muž z galérie, ktorý Monike kradol spánok. Boli to presne tie oči, ktoré mala v hlave celý týždeň, trávený po nociach na Povstaleckej ulici. Ak niekedy pochybovala, či nebola chyba zobrať prípad s ukradnutým obrazom, v túto chvíľu si bola istá, že spravila dobre. Pred Kristiánom však svoje emócie skrývala, iba súhlasne stroho okomentovala, že ak ide o dielo podpaľača, tak bude ťažké zistiť, kto za tým stojí. Aj keď by rada ostala a prehodila zopár slov so sympatickým kolegom, musela dať prednosť návšteve, ktorú nemohla odkladať.

                                                                                           * * * * *

Skoré ráno, na stenách modré záblesky hasičských majákov, zhorený dymiaci vrak a všade dookola zvedavé pohľady miestnych obyvateľov. Obraz, ktorý mal Džony celý čas pred sebou a nevedel sa ho zbaviť. Nešlo ani tak o auto, už malo predsa len svoje roky a plánoval kúpiť nové. Vedel, že ranný táborák niesol ukrajinský odkaz a on ho zrozumiteľne prečítal. S takými ľuďmi si je lepšie nezačínať. Zneli Marcelove slová a Džonymu sa až nechcelo veriť, že sa začína presviedčať o ich reálnej sile. Predstava o poslednom obchode spojená s pohodlným odchodom do pokojnejších vôd životnej sféry dostala trhlinu. A veľmi výraznú. Čo spraviť? Marcel je stále nedostupný a povedzme si pravdu aj keby náhodou nebol, nebude ľahké znova vyrobiť množstvo podľa Olegových požiadaviek.