Molinium

25. kapitola

Sofia konečne dokončila najväčší spis, pri ktorom ju tlačil termín a víťazoslávne sa oprela do kresla. Obetovaný čas navyše a úsilie priniesli svoje ovocie, čo znamenalo, že opäť môže zvoľniť nasadenie. Eufóriu zo zvládnutej práce však nabúraval Džony a jeho chovanie v posledných dňoch. Sofii kolovali hlavou rôzne verzie, ktoré by mohli byť príčinou, avšak nechcela vytvárať skreslené závery. Aj keď fakt, že bola jedna hodina popoludní a on ešte ani neprečítal jej správu, vháňal do Sofie širokú škálu pocitov.

So šálkou kamilkového čaju pritlačenej na perách, pozerala zamyslene do okna, keď sa agresívne rozleteli dvere. Emotívny nástup patril kolegyni Erike. Najskôr zo seba uvoľnila zopár vulgarizmov a keď zbadala Sofiin úškrn, prepla opäť do slušného spisovného jazyka.

"Vidíš to Sofi? Vidíš? Ďalšia zmluva." Erika zamávala papiermi zopnutými spinkou. "Ďalšia pofidérna zmluva, ktorú ma núti riaditeľka odobriť."

"Zabudla si na naše pracovné heslo?" Škodoradostne sa zasmiala Sofia. "Keď ťa tlačia.."

"Za prvé nezabudla a za druhé, ide o tvoje sprosté heslo." Z Erikinho pohľadu bolo cítiť, že nemá náladu na vtipné poznámky.

Sofia sa možno snažila situáciu zľahčiť, no vedela, že Erike práve do smiechu nie je. 

Počiatočne emócie postupne v Erike ustáli a s hlbokým povzdychom si sadla ku svojmu pracovnému stolu. Sofia v tichosti sledovala, ako sa opäť vnára do formulácie novopečenej zmluvy a bola vďačná, že momentálne nie je na jej mieste. Keby však bola v Erikinej koži, určite by vedela, ako zakončiť podobný deň a rozhodla sa pre podobný spôsob, aj keď v jej koži nebola.

Dnes večer film a víno? :) Napísala Džonymu dodatkovú správu a dúfala, že čoskoro príde odpoveď.

                                                                                            * * * * *

Vlasmi v cope a jemným rúžom zvolila Monika cestu prirodzenejšej vizáže, čo Kristián ocenil. Najskôr poznámkou Škoda, že som ťa takúto nestretával na oddelení a potom úsmevom v kútiku úst, ktorý mu nie a nie zísť celú trasu autom až ku čajovni na jednej z ulíc blízko centra. Kristián navrhoval pôvodne taliansku reštauráciu, no Monika mala toto miesto už dlhšie vyhliadnuté a konečne sa jej naskytla vhodná spoločnosť na jeho návštevu. Takže gentleman vyhovel dáme a uprednostnili čajovňu pred pizzou a cestovinami. Jej meno znelo Jazmínka a do útulného interiéru lákala pohodlnými kreslami. Pri výbere miesta sa obaja zhodli a zvolili malý stolík pri okne s výhľadom na vysvietenú žilinskú dominantu, Katedrálu najsvätejšej trojice, kde ich čakalo dostatočné súkromie, aby mohli prebrať akúkoľvek tému. Pôvodný zámer ísť na kávu teda definitívne zmenila hneď prvá objednávka, keď im obsluhujúca pani s uvoľneným pohľadom priniesla dva čaje. Zelený pre Moniku bol plánovaný už od poobedia, ale Kristiána k svojmu lipovému dotlačila až okolitá atmosféra.

Kristián akurát išiel pochváliť atmosféru miestneho podniku, no Monika bola o niečo nedočkavejšia a stihla sa nahnúť ponad šálky, z ktorých ešte stále stúpala para a prekvapila Kristiána nečakanou otázkou.

"Vieš mi niečo povedať o majiteľoch Dance Arény? Dimitrijovi a Olegovi?" Šepla, aby ostatným zákazníkom nerušila tóny relaxačnej hudby nesúcej sa z miest, kde pani od obsluhy pripravovala svoje bylinné zmesi.

"Dnešný večer bude teda pracovný?" Kristiánove obočie vystrelilo niekde do stredu čela.

"Nie, ale je pár informácií, s ktorými potrebujem pomôcť." Monika pridala úsmev, aby Kristiánove obočie padlo späť na svoje miesto.