31. kapitola

56 9 13
                                    

Bytovku, kde pila vynikajúci zelený čaj mala Monika ako na dlani. Prešla približne pol hodina od chvíle, čo odstavila auto a presunula sa na zadné sedadlá kryté tmavými fóliami na oknách. Oblok na štvrtom poschodí osvetľovala žiara televíznej obrazovky a nič zaujímavé sa v okolí nedialo. To však dlho neplatilo, keď sa prudko rozleteli vchodové dvere a cez ne vybehla mladá žena. V tesnom závese utekal muž, ktorého mala nejakú dobu v hľadáčiku, ten však pred vchodom zastavil a potom už len rezignovane pozeral, ako mu žena mizne z dohľadu. Po chvíli čakania to vzdal a zamieril späť do bytovky.

Určitý čas bolo celé okolie bez pohybu, kým si v okne na štvrtom poschodí Monika nevšimla mužskú siluetu s fľašou v ruke.

Pozorne sledovala, ako po malých dúškoch popíja, keď ju zo sústredenia vytrhlo zavibrovanie telefónu položeného pri držiaku na kávu pri zadných sedadlách. Jas displeja osvietil časť interiéru auta, preto ho Monika reflexívne schmatla, bočným tlačidlom uviedla späť do kľudového režimu a mobil vložila do vrecka bundy.

Silueta v okne do seba ešte pár krát natočila fľašu a potom zmizla. Vtedy Monika vytiahla telefón, znížila jas displeja na minimum a otvorila správu od Kristiána.

"Zajtra strelnica? Porazený berie čaj. :)"

Nechcela reagovať hneď, ale keď videla, že je okno prázdne a miestnosť stále osvetľuje žiara televízora, začala ťukať na obrazovku.

"Platí, ale porazený zoberie pohár vína.. :P"

S úsmevom na perách mobil odložila a opäť venovala pozornosť obloku na štvrtom poschodí, kde práve zavládla úplná tma. "Hmm, žeby šiel spať?" Zauvažovala. "Počkať." Nešiel spať, práveže naopak. Pred bytovkou sa začal chystať na aktívny večer. "Krátka rozcvička, slúchadlá do uší, teraz volí hudbu. Kam si sa to vybral?"

Miernym výklusom jej prebehol takmer popod nos a pokračoval až na koniec ulice. Monika rýchlo prekĺzla za volant, naštartovala a s vypnutými svetlami nasledovala jeho kroky. Pre istotu držala väčší odstup, aj keď videla, že má cez slúchadlá pustenú hudbu. Takto prešla dve ulice, až zbadala na konci oblúkový most vedúci do parku a na ňom obrys postavy, ktorý sa ešte raz rozcvičil o zábradlie a pokračoval ďalej. Ďalej ho však už Monika musela nasledovať po svojich.

Na hlavu si nasadila šiltovku a stále s dostatočným odstupom pokračovala na mostík, kde ho videla naposledy. Tam sa zastavila a rozhliadla sa okolo. No po nikom ani stopy. Park zahaľujúci sa do jesennej hmly zíval prázdnotou. "Kam si zmizol?" Pomalým krokom pokračovala po cestičke lemovanom riedko osadenými lampami a zrakom mapovala aj ostatné trasy. "Isto sem nešiel behať. No tak kde si? Určite tu niekde predávaš ten svoj bordel." Monika v presvedčení pozerala do všetkých strán. Po chvíli si však povedala, že jej možno šťastie pôjde naproti, tak si sadla a tvárila sa, že píše správu, ako náhodný návštevník parku. To čo však prišlo, sa dalo považovať skôr za nešťastie, ktoré skončilo použitím slzného spreja a útekom späť do auta. Samozrejme mohla situáciu vyriešiť ináč a viacerými spôsobmi, ale každý by narušil jej pôvodný zámer byť inkognito a čo najmenej na očiach. Takto si aspoň milý pán rozmyslí, či sa o podobný výpad pokúsi znova.

Auto preparkovala, zadnou stranou natočenou na vstupný mostík do parku, a spoza čiernych fólií sledovala, či sa niekto neobjaví. Očakávala vysokého bežca s kapucňou, ale namiesto neho vyšiel dezorientovaný muž, ktorý si neustále pretieral tvár do rukáva. Akoby len rada vystúpila a predviedla na ňom pár ťahov nacvičených počas hodín boja z blízka. Nemohla, aspoň teraz nie.

Muž sa jej stratil z dohľadu a ulica zostala prázdna. Po krátkom uvažovaní usúdila, že bude lepšie, keď pôjde späť pred vchod bytovky. Čo ak si šiel zabehnúť okruh a vráti sa z druhej strany ulice?

MoliniumWhere stories live. Discover now