Molinium

17. kapitola

Od obchodu s Moliniom prešlo len pár dní, no nenásytnosť a hlad po peniazoch vyhnala Olega späť ku potenciálnemu zdroju. Bez toho, aby bola schôdzka dohodnutá, šiel na istotu. Cez zadné okno strieborného SUV sledoval, ako míňajú najväčší park v meste a tesne za ním zastavujú pred vežovým bytovým komplexom, ktorého súčasťou bolo veľké fitnescentrum. Vystúpil a zladený v športovej súprave zamieril pred vchod, kde ho čakal jeden z členov ochranky Dance arény, tiež navlečený v športovom outfite. Oleg nikdy nemal prívetivý pohľad, šiel z neho skôr chlad, ale dnes, násobený zamračeným a veterným počasím, ktoré neznášal, pôsobil až nenávistne.

"Tak ako to vyzerá?" Pýtal sa Oleg bez toho, aby pozdravil.

"Už tam je nejakých dvadsať minút."

Oleg prikývol hlavou a rukou mávol na šoféra svojho strieborného auta, aby sa k nim pripojil. V skompletovanej trojici sa cez recepciu vybrali do posilovne na prvom poschodí, kde si za cieľ vybrali vysokého chlapa rozdávajúceho údery do boxerského vreca na opačnom konci fitnescentra.

Džonyho uši prijímali zo slúchadiel rytmy rock'n'rollu, ktoré prenášal tvrdými údermi do boxerského vreca. Kombinácie direktov a dobre mierených hákov však prerušila približujúca sa trojica mužov. Mal v pláne pokračovať ďalej v tréningu, no jeden z mužov mu prstom naznačil, aby si vytiahol slúchadlo z ucha. Nevedel čo čakať, či si prišli po radu, alebo hľadajú sparing partnera. Keď si však mužov lepšie prezrel, v jednom z nich spoznal Olega. Hneď mu prešiel mráz po chrbte, aj keď sa to postojom so zalomenými rukami v bok a chladným pohľadom snažil nedať najavo.

"Rád ťa opäť vidím." Bez emócií zahlásil Oleg.

"To bude asi omyl." Snažil sa Džony vyzerať nezainteresovane.

"Žiadny omyl. Je pravda, že taktika s rúškom a kajakom mala niečo do seba a vyvolala istú dávku tajomna ohľadom tvojej osoby, no nie si prvý, ani posledný muž, ktorému prekazila plány nejaká pobehlica. Si bystrý chlapec, preto túto tému asi nemusíme rozvíjať."

Džony začal tušiť, na koho narážal. Červenovláska s vytetovanými motýlikmi na stehnách, ktorá za ním šla už od nočného klubu.

"Použili ste na mňa Trojského koňa?"

"Nazvi si to ako chceš." Pokrčil Oleg ramenami. "Každopádne som tu kvôli Ďalšiemu obchodu."

"Ja som s Moliniom a podobnými obchodmi skončil." Džony celý čas komunikoval s chladným pohľadom.

"Chlapec môj, tento typ biznisu sa nedá len tak opustiť. Takže pri prvom obchode si si drzo určoval pomdienky, teraz sa ide podľa nás. Zoženieš nám tridsaťtisíc tabliet za stodvadsaťtisíc eur."

"Žiadny ďalší obchod nebude." Džony rázne okomentoval Olegovu ponuku."

"Ale bude. Zajtra si zavoláme a dohodneme sa na termíne." Po tejto vete Oleg v spoločnosti dvoch ochrankárov opustil fitnescentrum a pri boxerskom vreci nechal stáť Džonyho, nech premýšľa nad spôsobom, ako zrealizuje druhý obchod. Džony dlho nepostával, keď sa otriasol z Olegových slov, prestal im dávať veľkú váhu a pustil sa znova do tréningu. Zavolajú, odmietne a ak sa ho budú snažiť kontaktovať opakovane, bude aj on opakovane odmietať. Nemajú predsa medzi sebou žiadnu dohodu. Teda aspoň on o žiadnej nevie.

Monika ušla pohľadom od okna, za ktorým práve úradovala odvrátená tvár jesene, aby mohla opäť skúmať zoznam doručený z dopravného oddelenia. K jej popisu, modrej Toyoty s poznávacou značkou začínajúcou na ZAA a končiaca CF, vyfiltrovala databáza osem majiteľov áut. Podľa fotky, popisu a trochou intuície si vybrala dvoch finalistov, na ktorých sa zamerala. Ján Nevlašič a Marcel Podolsky. Minulosť poznačená fyzickým napadnutím a krádežou robila z prvého menovaného kandidáta číslo jedna. Hneď čo si zistila bližšie informácie o Nevlašičovi, nasadla do služobnej Fabie bielej farby a o necelú pol hodinu stála v neďalekej obci za mestom, pred malou autodielňou. Pomocou spätných zrkadiel skontrolovala okolie a keď nikde nevidela stáť, ani odchádzať modrú Toyotu, vybrala sa po klopenej betónovej ceste do autodielne. Veľké garážové dvere od cesty boli zatvorené, preto použila bočný vchod. Zápach benzínu a oleja, v rohu chrapčalo malé rádio jednu z komerčných staníc, dva hydraulické zdviháky niesli rozbité autá, jedno z nich bola zhodou okolnosti modrá Toyota s rozbitým nárazníkom a pod ňou pozeral na nečakanú návštevu holohlavý muž v montérkach s tetovaním na krku. Takýto obraz sa naskytol Monike, len čo vošla do Nevlašičovej autodielne, ktorá mu slúžila ako živobytie.

"S čím pomôžem slečna?" Spýtal sa a po tom, čo si pohľadom premeral Monikinu štíhlu postavu, vyskočili na Nevlašičových kútikoch náznaky úsmevu. Vedel si za svoje služby predstaviť aj inú odmenu, ako finančnú.

"Dobrý deň, mala by som na vás pár otázok?" Na Monike však žiadny náznak úsmevu nebolo badať.

"Kľudne, ja som vo svojom remesle odborník." Aby vyzeral sebavedomejšie, spravil krok vpred a založil ruky v bok, pričom v jednej zvieral francúzsky kľúč.

"Tomu pevne verím." Tentokrát sa Monike zjavil úsmev na tvári, ale skôr ironický. "Kde ste boli v sobotu medzi desiatou a dvanástou hodinou?" Spýtala sa prísnym výrazom.

"A vy čo ste? Policajtka?" Zasmial sa Nevlašič.

Monika bez slova vytiahla služobný preukaz a namierila ním na Nevlašiča. Nehrala moc ramená, prišla na vlastnú päsť, nemala podporu v žiadnych dôkazoch a dobre to vedela, ale aj reč tela po citlivých otázkach a čítanie z očí jej mohli našepkať, či nie je v niečom namočený.

"Tak kde ste boli v sobotu?" Opakovala otázku.

Nevlašičovi zamrzol úsmev a takmer vypadol kľúč z ruky. "Hmm.. no.. tu v dielni predsa."

Klamal, nie len nervózny hlas, ale aj oči ho prezradili a okrem toho si Monika všimla, že sa porozhliadol dookola, akoby koketoval nad možnosťou utiecť, nebolo však zrejme kade.

"Poprosím vás hlavne pravdivú odpoveď."

"Kto ma natrel? Laco? Ja som vedel, že ma natrie, had jeden zákerný. Pozrite sa, všetko vám poviem, len nechcem žiadne problémy. Za svojou minulosťou som spravil hrubú čiaru a konečne som sa postavil na vlastné nohy." Prekvapivo ľahko spustil Nevlašič.

V oddelenej miestnosti, ktorá slúžila ako menšia kancelária na fakturovanie a papierovačky, pristáli na stole dve zaliate instantné kávy s mliekom. Nebolo to žiadne lahodné presso, no aj cez to sa Monika napila s chuťou a dobrým vnútorným pocitom, lebo nemusela vynaložiť veľa úsilia, aby Nevlašič začal spievať. Ten si preložil nohy cez seba a spustil.

"Takže poviem vám, ako sa to stalo. Bol to Lacov nápad, prišiel za mnou s poisťovákom s ponukou, ako by sme si mohli troška prilepšiť. Viete, jemu končí havarijné poistenie a vie, že ja mám prístup k lacným náhradným dielom a samozrejme aj rozbitým. Preto sme z áut zhodili dobré diely, namontovali rozbité nárazníky a v sobotu doobeda zinscenovali búračku kúsok za dedinou. Samozrejme na obhliadku prišiel Lacov poisťovák a nehodu zdokumentoval a nacenil na celkom slušnú sumu. Najskôr som sa nechcel toho zúčastniť, tušil som, že si môžeme zavariť, ale viete ako, peniaze sa zídu. Kvôli lockdownom jazdilo málo áut, tým pádom som v servise prichádzal o zákazníkov. Chápete moju situáciu, nie?" Nevlasič pozrel spýtavo na Moniku, akoby u nej hľadal pochopenie a tým, že všetko prezradil zrejme očakával, že by jeho výpoveď mohli klasifikovať, ako pomoc polícií, takže by sa zo všetkého vyzul.

Aké nárazníky? Aký poisťovák? Toto predsa Moniku vôbec nezaujímalo. Chcela počuť o záhadnom mužovi, s ktorým prepravoval pofidérny batoh a obraz Erasmov. Najhorší na celej veci bol fakt, že podľa reči tela a očí, jej Nevlasič hovoril celý čas pravdu.

"Takže vy ste sa v sobotu doobeda venovali tejto činnosti?" Monika cez okno nad stolom ukázala na údajne rozbité autá na zdvihákoch.

"Presne tak."

"Ďakujem vám za informácie." S povzdychnutím sa zdvihla Monika na odchod.

"A čo bude ďalej?" Spýtavo pozrel Nevlasič.

"Dajte si tie autá dokopy a možno vám pošleme predvolanie." Monike boli ukradnuté nejaké drobné podvody na poistke, s predvolankou bluffovala. Jednak mala na poisťovne svoj názor, hlavne po skúsenosti, keď pred rokmi mali jej rodine vyplatiť istú čiastku a po viacerých posudkoch dostali len omrvinky. A druhý hlavný dôvod bol, že má na práci momentálne dôležitejšie veci. Prvý typ sa ukázal ako úplne vedľa, teraz je na rade druhý pán. Ako sa to len volal? Marcel Podolsky. Meno, ktoré pri naštartovaní služobnej Fabie zarezonovalo Monike v hlave.