Molinium

18. kapitola

Nedá sa povedať, že by Olegove slová Džonyho nejak moc vystrašili, to nebol ten správny výraz, no aj tak sa mu miestami vynárali z podvedomia. Možno sa len o nich potreboval s niekým porozprávať a spoločne povtipkovať na Olegov účet. Voľba padla na najzasvätenejšieho, na Marcela. Viackrát sa mu snažil dovolať, no automatizovaný hlas v slúchadle oznamoval, že volané číslo je momentálne nedostupné. Rovnako dopadol, aj keď vyskúšal druhé Marcelove číslo, ktoré používal v ojedinelých prípadoch.

"Hmm, zaujímavé." Pošúchal sa Džony po brade po tom, čo sa mu ani po pol hodine nedokázal dovolať.

Marcelove nedostupné číslo vyvolalo v Džonyho hlave zopár otáznikov, preto sa k nemu rozhodol zavítať osobne. Tak ako neraz, namiesto hlavnej brány od cesty, prešiel druhou stranou cez záhradu k zadnému vchodu a zaklopal. Klopanie nevyvolalo žiadnu reakciu, v dome stále ostávalo pusté ticho, rovnako aj po tom, čo zabúchal opakovane s vyššou intenzitou. Bez odozvy obišiel dom kolom dokola po dlažobnom chodníku a nakukol do každého jedného okna. Každá jedna miestnosť budila pocit opusteného domu, akoby sa pán domáci vybral na nejaký čas preč a nechal ho v kľudovom režime.

"Hľadáš Marcelka?" Ozvalo sa Džonymu spoza chrbta a prisahal, že nechýbalo veľa, aby ho od zľaknutia vyzulo. Keď sa otočil o stoosemdesiat stupňov, zistil že je pohľadom premeriavaný od Marcelovej susedy v dôchodkovom veku opretej o plot. Šlo o pani Máriu, Džony ju už viackrát videl pri návšteve Marcela a vždy ju slušne pozdravil. Džony mal jednu teóriu. Keď ste pred staršími ľuďmi usmiaty a slušne pozdravíte, stávate sa pre nich dobrý človek a nebudíte žiadne podozrenie, že by ste mohli k ich susedovi chodiť po neznámu omamnú látku. Hlavne, keď je ich sused tiež slušný a nikoho by nenapadlo, že by podobnú látku mohol doma vyrábať. Alebo v skratke povedané, tváriť sa dedine nenápadne, je nápadne.

"Dobrý deň. Prišiel som Marcela pozrieť, lebo má nedostupný telefón a neviem či sa mu niečo nestalo."

"No, asi ho nezastihneš, lebo Marcelko včera odchádzal autom a bol vo veľkom pobalený. Teda ja som ho nevidela, ale spomínala mi to Boženka, že ho videla, keď išla z obchodu. Mne bolo včera akosi zle, tak som celý deň pozerala televízor. Mám problém s tlakom vždy keď ide zmena počasia."

"Jasné, asi sa vybral niekde na výlet do hôr a nemá signál." Džony prerušil pani Máriu, ktorá začala otvárať nekonečnú tému o zdravotnom stave. "Skúsim mu teda neskôr zavolať a držte sa."

"Ďakujem mladý pán." Poďakovala pani Mária a v duchu sa potešila, že ešte stále sú na svete mladí slušní ľudia.

"Marcel sa pobalil a vypadol. Šikovný chlapec." Bežalo Džonymu v hlave cestou domov. Mohol by spraviť to isté, na chvíľu vypadnúť niekde do tepla a s čistou hlavou porozmýšľať čo ďalej. Predsa len, posledným úspešným obchodom zárobkovo činná časť života nekončí, akurát sa začína nová kapitola.

Povstalecká trinásť, Marcel Podolsky. Ďalšie dve vodítka, ktoré mohli Moniku pri vyšetrovaní posunúť ďalej. Služobnou Fabiou došla na okraj mesta zastavaný rodinnými domami a pozorne sledovala ich popisné čísla. Desať.. jedenásť.. dvanásť.. a nasledovalo číslo trinásť, ktoré naznačilo, že je na správnej adrese. "Číslo trinásť by tentokrát mohlo byť šťastné číslo." Tajne si popriala Monika tesne pred tým, ako sa rozhodla vystúpiť z auta.

Cestou po vydláždenom chodníku od bránky ku domu pozorovala súbežné koľaje zo zatrávňovacích kameňov ústiace do garáže ktorá nebola súčasťou domu. Tam zrejme zvykne parkovať modrá Toyota, ktorá sem Moniku priviedla. Len čo prišla pred dvere, skontrolovala si ešte raz zapísanú adresu a zazvonila na zvonček. Rázom sa celým domom roznieslo hlasné zvonenie. Možno samo o sebe nebolo také hlasné, ale hrobové ticho v dome ho nechávalo vyniknúť. Skúšala zvoniť viackrát, no ani jeden pokus neprebudil v dome žiadne známky života. Nakoniec, ešte akoby na rozlúčku zaklopala na dvere, ale bez toho, aby čakala či bude nasledovať odozva, nasmerovala svoje kroky na príjazdovú cestu pre autá. Kráčala ku garáži a to konkrétne ku jej pravej stene, kde sa nachádzalo malé okienko. Kosačka, na stene zavesené pneumatiky, regál s kanistrami a zopár krabíc s náhradnými dielmi. Cez okno videla všetko možné s výnimkou toho hlavného, modrej Toyoty. Aj keď vedela, že doma nikoho nenájde, posledný krát zazvonila a skúmavým pohľadom nazrela do najbližšieho okna, kde okrem dôkladne upratanej izby nevidela nič.

"Hľadáte Marcelka?" Ozval sa spoza Moniky neznámy hlas.

Monika sa otočila a pátravo pozerala, kto to ku nej prehovoril. Na ceste pri vstupnej bráničke zbadala pani v dôchodkovom veku s plátenou taškou v ruke. Zrejme šla z nákupu z miestnych potravín.

"Dobrý deň. Áno, potrebovala som sa s ním na niečom dohodnúť." Monika sa snažila zahmlievať, nechcela prezradiť, že je vyšetrovateľka. Bola si vedomá toho, že staršia by pani by informáciu o jej návšteve rozniesla po celom okolí.

"Asi ho nezastihnete, lebo Marcelko včera odchádzal autom a bol vo veľkom pobalený. Teda ja som ho nevidela, ale spomínala mi to Boženka, že ho videla, keď išla z obchodu." Podala hlásenie, ako vzorná suseda.

"Aha, tak asi išiel preč na viac dní."

"Zhruba pol hodinu pred vami ho tu hľadal kamarát, vraj sa mu nemôže dovolať, tak asi bude niekde v horách."

"Tak kamarát." Informácia o kamarátovi vzbudila v Monike zvedavosť a od okien Marcelovho domu vyšla na cestu ku pani s nákupom. "Ktorý kamarát? Michal?" Práve na seba nahodila masku a snažila sa pôsobiť, ako Marcelova veľmi dobrá známa.

"Joj srdco moje, neviem vôbec ako sa volá, ale chodí za Marcelkom sem tam." Pani suseda mala pravdu, chodil iba sem tam, ale za vidna. O návštevách v neskorších hodinách nemala ani tušenia.

"Michal, taký nižší blonďák." Hodila Monika návnadu.

"Nie, tento bol vysoký, hnedé oči, hnedé vlasy, taký slušný chlapec, vždy pozdraví."

"Už toľko neklebeť a poď domov s tým nákupom." Zakričal z okna susedného domu starší šedivý muž, zrejme pán manžel a postaral sa ukončenie debatného krúžku.

"No už musím ísť, starý je akýsi nervózny. Ale rada som vás videla. S Boženkou sme sa akurát minule bavili, že ten Marcelko už má vek, kedy mal byť dávno oženený."

Posledná veta Moniku prekvapila. Takto rýchlo z nej nevestu ešte nikto neurobil. Čo však bolo podstatnejšie, vysoký, hnedé vlasy, hnedé oči. Opis staršej pani, by jej pasoval na hľadaného pána záhadného a je možné, že sa tu blízku dobu opäť ukáže a ak neukáže, cesta bude viesť cez Marcela Podolského, len čo sa vráti z hôr.

Po lete vojenským špeciálom z Larnaky do Bratislavy, ktorý trval takmer tri hodiny, odviezol autobus celú jednotku do kasárni, kde mali hneď na nasledujúce ráno všetci podstúpiť testovanie na prítomnosť vírusu v tele. Testovanie po prechode hranicami sa stalo rutinným opatrením, proti rozsiahlemu šíreniu pandémie. Negatívny test sa rovnal priepustke k slobodnému fungovaniu. Joseph ležal na nepohodlnom matraci a zahľadený do stropu premýšľal nad tým, ako sa svet zmenil. Čo všetko je treba podstúpiť len pri takej veci, akou je návrat domov a nehovoriac o tom, čo bude, keď začne toľko skloňovaný lockdown. Za iných okolností by hneď nastúpil do auta a o takomto čase by s najbližšou rodinou popíjal šampanské, miesto toho čaká na pánov v skafandroch, ktorí mu prebehnú špajdľov po sliznici. Akoby nestačilo, že to isté mu spravili pred odletom z Cypru. "Nevadí, vydržal som pol roka na misii, vydržím pol dňa tu." Fňukanie nebol Josephov štýl.

"Tak ako? Ostávaš?" Pristavil sa pri Josephovi kolega, ktorý ho ešte na Cypre lanáril do služieb k pochybným Ukrajincom.

"Ostávam. A po tom, čo si mi všetko o nich povedal, tak by si mal aj ty zvážiť či neostaneš." Snažil sa Joseph dohovoriť mladšiemu kolegovi.

"Škoda, šikovných ľudí si vraj vedia vážiť, nie ako tu." Pošúchal prstami na ruke, čím narážal na peniaze. "Však číslo na mňa máš, keby si si to rozmyslel."

Josephovi sa nepáčilo rozhodnutie mladého kolegu. Celú misiu mu bol akýmsi mentorom a odovzdával rady do súkromného a rovnako aj do pracovného života. Mal pred sebou kariéru, kde to mohol dotiahnuť ďaleko, no vybral si síce jednoduchšiu, ale o to zradnejšiu cestu napáchnutú vôňou peňazí. Snáď si mladý svojim rozhodnutím nepokazí život, to by Josepha mrzelo, veľmi mrzelo.