Molinium

23. kapitola

Sofiu zavalili neodkladné pracovné povinnosti a tak s ňou Džony stihol len poobednú prechádzku parkom, spojenú s pohárom kapučína z pojazdnej kaviarne. Celý čas bol nesvoj, akoby stále nad niečím premýšľal a pred Sofiou sa to snažil hodiť na požiar auta, spôsobený technickou poruchou. Malá lož, ktorá ju mala odviesť od zbytočného vyzvedania. Možno až taká malá nebola, ale o tom, potom. Sám nevedel, dokedy pred ňou vydrží hrať túto hru. Všetkému už mal byť koniec, posledný obchod s Moliniom a návrat do normálu. No idylickú predstavu narúšal neodbytný Oleg a po novom aj tá milovníčka umenia od polície. Ako len so vzniknutou situáciou konfrontovať Sofiu, bez toho aby pošliapal po tom peknom, čo sa medzi nimi rysuje? Nemé premýšľanie neprinášalo výsledok, tak sa rozhodol, pre jemu blízke riešenie. Vždy keď mu myšlienky vytesňovali všetko naokolo, prečistil hlavu fyzickou záťažou. Mal pestrú škálu, beh, činky, alebo hrazda v neďalekom parčíku. Dnes sa rozhodol pre box. Do športového vaku pobalil bandáže, rukavice a ostatné veci potrebné na tréning. Takto pripravený si prehodil vak cez plece a ešte na chvíľu zastavil pred zrkadlom, aby si premeral svoj odraz. Postupne sa mu vytrácal zamračený výraz, až v jednom kútiku bolo bádať náznak úsmevu. "That's life, tak to spieva Sinatra. To je život, ale my už niečo vymyslíme." Šepol si sám pre seba.

O čosi kľudnejší kráčal dole schodiskom, pričom si pohmkával melódiu známej pesničky. Akurát sa schyľovalo k refrénu, keď sa pred vchodovými dverami takmer zrazil s mužskou postavou, ktorá sa vynorila z anonymity skorého jesenného večera.

"Ešte raz a prepadne ťa banda faciek." Zaznelo od osoby smerom k Džonymu. Džony zbystril pozornosť a otočil sa. Ten slovník, ten sarkazmus a ten hlas mohol patriť iba jednej osobe. Prešlo pol roka od chvíle, kedy naposledy videl Josepha. Najlepšieho kamaráta, s ktorým si toho toľko preskákal. Prešlo pol roka od chvíle, keď sa pevným stiskom ruky lúčili a teraz po dlhej službe na Cypre je späť. Rovnako silným stiskom sa zvítali, pričom si Džony neodpustil trocha sarkazmu.

"Čo si sa sem prišiel v smetiakoch hrabať?" Rukou ukázal na neďaleký kontajner.

"Myslel som, že navštívim ten najväčší smetiak v meste na štvrtom poschodí." Ihneď kontroval Joseph. "Ale vidím, že si sa niekam vybral." Narážal na Džonyho vak.

"Chcel som si ísť zatrénovať, ale.. kašlať na to. Ideme na pivo!"

"Idem si zatrénovať s tebou a potom pôjdeme na pivo, ako za starých čias. Čo ty na to?"

Džony súhlasil, bol to návrh, ktorý sa neodmieta. Tvrdý tréning a po ňom rozhovor pri pive. Presne tak, ako v časoch, keď sa Joseph pred vstupom do armády pripravoval na fyzické testy a v Džonyho osobe našiel sparing partnera. Od tých čias prešlo už desať rokov no aj cez to obaja disponovali slušnou kondíciou, čo si jeden druhému dokázali tvrdými údermi. Po náročnej psychohygiene, pokračovali v druhej časti dohodnutého programu a usadili sa pri osamelom stole v rohu jednej z klimatizovaných terás na periférií mesta.

S výberom dlho neotáľali a keď im čašníčka doniesla dve zlatisté dvanástky, bez váhania štrngli pohármi o seba a výdatne si obaja odpili. Vtedy začalo Josephove rozprávanie o Cypre. Každodenné hliadkovanie v ťažkej výstroji pri teplotách presahujúcich tridsiatky neznelo nijak príjemne, no stále šlo o relatívnu pohodu v porovnaní s tým, čo zažívali jeho kolegovia v Afganistane. Príhody z misie zakončil tak ako, ju končil v skutočnosti a to spomienkou na ponuku pracovať pre dvoch Ukrajincov. Vtedy Džony pozrel so zdvihnutým obočím a po krátkej odmlke spustil rozprávanie o svojej šialenej misii a príhodách počas Josephovej neprítomnosti.

                                                                                               * * * * *