Molinium

36. kapitola

Sofia si presne podľa Džonyho inštrukcií vybrala dovolenku do konca týždňa a odišla na rodinnú chalupu mimo mesta. Okolnosti, ktoré ju dohnali do tejto situácie neboli ani trochu príjemné, ale ako tak sedela na terase a pozorovala okolité hory zafarbené rôznymi pestrými odtieňmi, uvedomila si, že posledné odobie nemala takmer žiadny čas pre samu seba. Hektické obdobie plné papierovania a stresu vystriedalo totálne ticho pri šálke čaju s výhľadom na Malú Fatru. Džony pravidelne písal a vyzvedal ako sa má a či jej niečo nechýba a vždy ju ubezpečil, že sa nemá čoho báť a ona začínala jeho slovám postupne veriť.

Čomu však nechcela veriť bol obraz, ako Džony kráča cez trávnik smerom k nej s dvoma kelímkami v rukách.

"No ty sa mi snívaš." Sofia zvolila trochu netradičný pozdrav.

"A ide o pekný sen, alebo nočnú moru?"

"Niečo medzi tým."

Džony podal Sofii kelímok s kapučínom, oprel sa o drevené zábradlie a rozhliadol po okolí. V skutku krásne prostredie, vedel by si tu predstaviť predĺžený víkend. "Trocha vychladlo, ale hádam nevadí."

Sofia zovrela kapučíno oboma rukami, aby si overila na koľko je ešte teplé. "Dobré je, ja si ho vždy nechám trocha vychladiť." Zložila plastový vrchnák a srkla do seba trochu hustej peny. "Nikto ťa sem nesledoval?" Vložila do hlasu mierne obavy.

"Prišiel som sem prázdnou SAD, takže pochybujem."

"Čože? Veľký obchodník s nelegálnym tovarom chodí verejnou dopravou?" Sofii sa na tvári objavil prekvapivý úškrn.

"Jedno auto mi zapálili, nepotrebujem, aby tak skončilo ďalšie. Ale od nového týždňa začnem určite nejaké zháňať." Džony bral situáciu s nadhľadom.

"Si až moc presvedčený, že všetko týmto víkendom pominie."

"Venoval som až moc energie, aby všetko klaplo na sto percent, čiže nemám dôvod na obavy." Teraz Džony nebol úplne úprimný, samozrejme ani on nevylučoval riziko, že všetko nemusí vyjsť podľa plánu, ale pred Sofiou nechcel kresliť čierne scenáre.

Uistený, že Sofia je v poriadku, dopil kávu, chvíľu jej ešte robil spoločnosť a potom pokračoval ďalej v nahustenom dennom pláne.

Nakoľko bol bez auta, musel využiť aj Josephovu pomoc, ktorý ho cez poľné cestičky zaviezol až k opustenej usadlosti pri lese a kým Džony zdolával rebrík na poschodie slamníka, on čakal v naštartovanom aute.

Krátke bádanie v kope sena prinieslo úspech. Batoh našiel na pôvodnom mieste a dokonca ani jeho obsah sa nezmenil. Pervitín, kokaín, zlaté hodinky a kradnutá pištoľ. Presne to čo v slamníku zanechal, si teraz odnášal späť.

S batohom preveseným cez plece naskočil do zadných dverí čo Joseph bral ako pokyn, že môžu vyraz. Ešte presne nevedel kam, ale bolo mu jasné, že idú za Svákom.

"Sváko? Nájdem ťa v Gyme?" Zahlásil Džony do telefónu. "Okej, tak za desať minút sme tam."

"Do gymu teda?" Joseph si cez plece overil trasu jazdy.

"Do gymu."

Joseph strhol volant a namiesto poľných cestičiek križovali trávnaté lúky. Josephovi sa na tvári dalo jasne odpozorovať, že si cestu terénom užíva. Čo sa však nedalo povedať o strnulom Džonym, ktorý mal vedľa seba v zatvorenej cestovateľskej taške tri granáty a ďalšiu ostrú muníciu. Neostávalo mu nič iné, len veriť v Josephove znalosti z pyrotechniky. Snáď vie, čo si môže dovoliť.

Nie za desať, ale za šesť minút boli pri gyme. Po dohode so Svákom nezastavili na parkovisku pre verejnosť, ale po obvode obišli celú hlavnú budovu a nenápadným vjazdom prešli až pred malý hangár. Popravde bol Džony rád, že má podobnú jazdu za sebou a pri vystupovaní si s úľavou vydýchol.