DOHODA

31.kapitola

Od kedy sme boli v klube prešli tri dni. Dnes je akúrát ten vianočný ples. Vôbec sa mi tam nechce ísť. Potom ako sme sa vrátili z klubu som podľa Damiena vyvádzala. Teda presne povedané, spievala, skákala, kričala a mnoho ďalšie. Vraj mu to nevadilo lebo ma umlčával bozkami idiot. Od toho večera som ho nevidela, keďže ráno musel letieť do Španielska kvôli nejakému stretnutiu. Dnes sa má vrátiť tak sa celkom naňho teším. Nerád to priznávam, ale chýba mi. Tieto tri dni som viac menej strávila s Albínou. Chodili sme do centra, včera sme boli v salóne aby sme podľa Izabelli vyzerali úchvatne a reprezentatívne, ale padlo to vhod. Zajtra sú Vianoce, tak akurát som dobalila darčeky a idem sa pripraviť.

Dnes som sa rozhodla pre žltú róbu. Šaty boli dlhé s rozparkou na pravom stehne. Výstrih bol akoby podprsenkový a robil pekne prsia. Boli na ramienka a  dlhé až tak, že som ich vliekla za sebou. Boli nádherné. K tomu som si dala  sandálky na opätku rovnakej farby.  Vlasy jemne navlnené a make up jemný. Bola som viac než spokojná. Na vrch si potom ešte dám biely kožuch.  Pozrela som sa na mobil, kde mi čas ukazoval 6:49. Čiže rozhodla som sa ísť dole, pretože o siedmej odchádzame. Damien už určite musel byť tu asi bude dole. Ešte som išla do kúpeľne po naušnice. Ako som si ich dávala počula som buchnutie dverí. Niekto vošiel. Asi Albína

,,Albína už idem!"zakričím a už idem do izby. Nebola to Albína.

,,Damien?"usmejem sa. Nie však veľmi nech si nemyslí, že mi chýbal. Mal na sebe smoking a vlasy mal nagélované. Vyzeral neskutočne. Prezeral si ma.

,,Si nádherná. Každý mi ťa bude závidieť."povie a podíde ku mne. Tvár mi chytí do dlaní, nahne sa ku mne a pobozká ma.

,,Chýbala si mi."zašepká mi do pier. Dobre bola som prekvapená. Na tohto Damiena som nebola zvyknutá. Chcela som mu povedať, že aj on mne, ale predtým než som otvorila ústa prehovoril on.

,,Tak dobre radšej už poďme lebo inak z teba strhnem tieto kurevske šaty a nepôjdeme na žiadny debilný večierok."odtiahne sa odo mňa a pozrie sa na hodinky. Na to som už nereagovala a vybrali sme sa dole k autu.

Dorazili sme pred veľkú budovu. Vonku boli novinári a fotili všetko čo mohli. Naša limuzína zastala pred červeným kobercom, kde sa má vystupovať.

,,Tak dobre deti pamätajte! Hlavne sa usmievajte."pán Rudolfo nám povie predtým ako vystúpime.

Potom ako mi Damien podal ruku som vystúpila, hneď ma oslepili blesky foťákov. A hneď valili otázky typy kedy bude svadba? Plánujete deti? Kde pôjdete na dovolenku? A blah blah blah. Na niektoré sme odpovedali, no nie na všetky. Po vstupe dnu bol už kľud. Hrala jemná, pomalá hudba ľudia sa medzi sebou rozprávali, tancovali a popíjali. Všetci, ktorí tu boli, boli nechutne bohatí. Každý sa tu pretvaroval. Vianočná výzdoba bola úchvatná, to musím uznať. Pevnejšie som chytila Damienove rameno a pozrela sa naňho. On sa na mňa usmial.

Albína prišla s Matteom, no ich som už nevidela. Pán Rudolfo bol s Izabellou pri jednom zo stolov a rozprávali sa s nejakým starším manželským párom.

,,Damien?"niekto zvolá jeho meno. Damien a ja sa otočíme a zbadáme chlapa v Damienovom veku s krásnou ženou po jeho boku. Bol vysoký, no nie vyšší od Damiena. Mal svetlé vlasy, hnedé oči a jemne vypracované telo. Žena bola chudá, vysoká, blondína. Na sebe mala dlhé, tmavo modré šaty. Bola nádherná.

,,Oh Ernesto!"zvolá Damien a podajú si ruky.

,,A toto je?"Ernesto sa pozrie na mňa a potom na Damiena. Ak mám byť úprimná jeho pohľad sa mi nepáčil. Bol mi nepríjemný. Aj Damien si to všimol.