DOHODA

22. kapitola

Práve som stála pred zrkadlom a pozerala som sa na seba. Dnes je deň mojích zásnub. Od rána tu poletovali ľudia z firmy. Ak sa pýtate čo sa stalo včera tak vám to veľmi rada poviem.

                     💫flashback💫

Bozkávali sme sa ako o život. Damien mi chcel už ísť rozopnúť šaty a práve vtedy som to stopla.

,,Nie Damien. Toto už prosím viac nerob."pozriem sa naňho neutrálne a odídem z kúpeľne. On zmätený z mojho správania ide za mnou.

Chýtí moje zápästie a otočí ma k sebe.

,,Čo sa stalo?"spýta sa ma.

,,Damien vieš dobre že, toto bola len chvíľka slabosti. Pozri ja nechcem aby kvôli takejto chvíľke sa vyspím s mužom o ktorom, neviem skoro nič. Pozri keď chceš choď za tou svojou blondínou. Si chlap a viem že, máš svoje potreby. Prosím toto akoby sa nestalo dobre?"pozriem sa naňho so spytavým pohľadom.

,,Máš pravdu takto to bude najlepšie."usmejem sa naňho.

,,No dobre tak a teraz poďme. Naši aj vaši už určite čakajú. Je neskoro."povie Damien.

Došli sme domov. Vošli sme dnu a počuli sme hlasy. Už boli tu. Pozrela som sa spytajúco na Damiena. Ten mi len zobral ruku a dal do svojej. A tak ruka v ruke sme šli dole do jedálne. Nasadila som falošný úsmev a bolo.

Išli sme po schodoch a každý sa pozrel na nás.

,,Vitajte."privítam našich. Otec, mama a Noel sa postavili od stolu a prišli k nám. Všetci sme sa poobíjmali a pobozkali. Ani som si neuvedomila ako veľmi mi chýbali.

,,Dcérka ani nevieš ako si nám chýbala."mama povie. Všetci sme si sadli k stolu.

,,Prepáčte že, meškáme ale, zdržali sme sa v kolónii."ospravedlní sa im.

,,Tak pusťme sa do jedla. Dobrú chuť prajem."Rudolfo prehovoril a každý sa pustil do jedla.

Po večeri sme si sadli a dali si kávu, niekto čaj. Ja som si sadla vedľa Damiena. Prekrížila som si nohy a v ruke držala šálku. Damien ma zase objímal okolo pliec ale, on na pitie nemal nič.

,,Tak akú ste mali cestu?"spýtam sa ich.

,,Normálna. Akurát Sophia dôjde až zajtra pretože, mala ešte nejaké záležitosti."oznámi mi mama.

,,Áno viem volala mi."volala mi ešte ráno že, príde zajtra a potom mi to vysvetlí.

,,Tak dcérka ako sa darí?"otec sa na mňa pozrie.

,,Dobre. Pomaly si tu zvykám no páči sa mi tu. Už mi dokonca pán Rudolfo dal pozíciu vo firme a je rovnaká akú som mala."odpoviem mu. Samozrejme som bola celá ,,štastná".

,,To rád počujem."

,,A čo ty bratček? Žiadna žena ešte?"podpychnem ho samozrejme.

,,Ale kdeže,"odpovie.

,,No len aby."zasmejeme sa.