DOHODA

21. kapitola

O 2 dni 

Už prešli dva dni. Dnes majú dôjsť naši. A zajtra sú už bohužiaľ zásnuby. Tieto dva dni mi ubehli celkom rýchlo. Damien nakoniec nebol pri mne celé dni ale, mal niečo aj na práci. Za čo som bola rada.

Noha ma už nebolí. No zase nemôžem povedať že, by som mohla behať. Práve sedím v mojej izbe za toaletným stolíkom. Tieto posledné dva dni som bola len v šortkách, tričku a nenamaľovaná. Tak dnes sa trochu upravím.

Make up som si neurobila výrazný no, trošku viac silnejší ako obvykle.  Vlasy som si s kulmou jemne natočila. Obliekla som si čierne kožené šaty a k tomu sandálkove opätky (média). Opätky nemusím no, pre dnešok výnimočne. Pozrela som sa do zrkadla a spokojná so svojím výzorom som sa rozhodla ísť dole na raňajky. 

Za stolom sedeli už všetci. Čakali len na mňa.

,,Dobre ráno."pozrdravím ich. Každý sa odzdraví. Sadla som si veďla Damiena ako inak. Oproti nám sedeli Matteo s Albínou a za vrchy stola pán a pani Castanovci.

,,Dnes ti to veľmi pristane."usmeje sa na mna Albína.

,,Musím súhlasiť s Albínou."pripojí sa Matteo.

,,Ďakujem ste zlatí."usmejem sa na nich.

,,Lea ako noha? Už ti je lepšie?"spýta sa Rudolfo.

,,Áno pán Rudolfo ďakujem za opýtanie. Už to je omnoho lepšie."

,,To rád počujem."

,,Damien dnes a zajtra máš voľno. Matteo ťa zaskočí. Večeru budeme mať spolu s Bessettéovcami. No vy dvaja budete v tvojej izbe pretože, vaši si už budú myslieť že, ste ozaj spolu. A poobede pôjdeš kúpiť zásnubný prsteň Damien."oznamuje nám Rudolfo.

Keď povedal že, mám pred svojou vlastnou rodinou predstierať že, som zamilovaná do Damiena skoro ma porazilo. Už som išla otvárať ústa a namietať keď v tom mi stlačil niekto stehno. Bol to Damien. Pozrela som s naňho že, čo to robí. Naznačil nech som ticho. Ja som mu opätkou stúpila jemne na nohu. Nechcela som mu tam spraviť dieru.

,,Ss. Au!"vykríkol. Ha. Všetci sa naňho pozreli.

,,Čo sa stalo synček?"spýtala sa ho Izabella.

,,Em udrel som si nohu a už som na tej nohej mal ranu."vymyslí si najväčšiu debilinu akú mohol.

,,Nie je to nič vážné?"spýta sa ho.

,,Nie mama. Je to len škriabnutie."keby môžem vybuchnem smiechom. Damien mi daroval pohľad ala to ti neďarujem.

Po raňajkách sme sa rozhodli s Albínou vypiť kávu na terase a porozprávať sa trošku. 

,,Tak čo? Tešíš sa zajtra?"spýtala sa ma Albína.

,,Vyzerám na to aby som sa tešila?"pozrela som sa na ňu. Len mi darovala pohľad že, rozumie.

,,A ty Albína. Ak sa smiem spýtať máš niekoho?"veľmi prekvapene sa na mňa pozrela.

,,Ja? Nie. Nemám štastie v láske."povie smutne.