DOHODA

20. kapitola

(Média Natália)

Mária mi priniesla veci a ja som sa prezliekla do sivých nike šortiek a bieleho tielka. A teraz som ležala. Už ma to nebavilo. Bol skoro obed.

Ach unudím sa k smrti. V tom niekto vošiel do izby. Bol to Damien. Vošiel do izby mal na sebe to čo stále a vyzeral byť nahnevaný.

,,Čo sa stalo?"začala som ja. Pozrel sa na mňa takým divným pohľdom.

,,Nič čo sa týka teba."odpovie hnusne. Ja len prevrátim očami.

Damien si začne dávať dole košeľu. Preboha nie. Je mi otočený. Takže vidím jeho chrbát. Ma na ňom krásne tetovania. Košelu hodí na menší gauč a otočí sa ku mne.

,,Idem si dať sprchu. Potom sa naobedujeme."povie s úškrnom a odíde do sprchy.

Super zízala som naňho ako taká pubertiačka.  Už je to 2:0 preňho. Idiot. Len nech mám zahojenú nohu. Vtedy ešte len uvidí čo je to hrať hru so mnou. Veď predsa len, hru musia hrať minimálne dvaja.

Po asi tak 10 minútach vyšiel vonku. Mal na sebe čierne šortky a čierne tielko. Z jeho tmavo hnedých vlasov mu tiekli ešte maličké kvapky vody. Až teraz som si všimla zlatú retiazku na jeho krku. Boli na nich 2 prívesky. Kríž a taký malý krúžok. Aj na tuke mal zlatý prsteň s nejakým znakom. No všimla som si že, tento prsteň majú Rudolfo s Matteom. Asi niečo rodinné.

,,Tak poviem Márii aby nám doniesla hore obed najeme sa tu keďže, nemôžeš chodiť."oznámi mi len si dá mobil na skrinku a odíde dole.

Prečo je  zrazu taký milý? Áno viem že, toto nie je určite čo si pod pojmom milý väčšina predstavuje ale, u Damiena je asi toto rozhodne čo si predstavujem toto. No nič musím niečo vymýslieť ako mu oplatiť tú jeho provokáciu.

Moje rozmyšlanie preruší zvonenie. Konkrétne zvonenie mobilu. Damienovi niekto volá. Pozriem sa na displej a svieti tam meno Camilla. Hm kto to môže byť? Nebudem mu to dvíhať určite by nebol nadšený ale, čo ak to je niečo dôležité? Tak jej zavolá asi naspäť no nie? Ale čo ak... Zdvihla som to.

Lea: Prosím?

Camilla: Damien?

Hhh veď to je tá fľandra. Úžasné mám nápad. Ha teš sa Damien.

Lea: Nie tu je jeho snúbenica prajete si niečo?

Camilla: A... Nie len mu povedzte prosím nech mi potom zavolá.

Lea:  Teraz mať čas nebude určite ale, veď kľudne mu môžem odkázať čo potrebujete?

Camilla: Takže teraz nemá čas? A môžem vedieť prečo?

Lea: No má na práci niečo oveľa prijemnejšie. Určite to nepreuší. Veď predsa len snúbenica je na prvom mieste. Ale čo teba to zaujíma. Maj sa.

Ha ha ha. Rýchlo som mobil položila na svoje miesto a pomaly sa dostala na moju stranu postele. Chudák a dúfam že, mu teraz tá fľandra nedá. Aj keď  u nej je možné všetko. Kto by spával so zasnúbeným mužom? Tak určite zdravá a múdra žena nie. Ach jaj. Presne vtedy vošiel dnu Damien.

,,Tak čo?"sladko som sa naňho usmiala. Nechápavo sa na mňa pozrel.

,,Nič. Príde a prestrie nám stôl. Prečo sa tak usmievaš?"spýta sa ma a sadne si na gauč.

,,Nič videla som niečo smiešne na internete. A ozaj Damien volal ti niekto."poviem len tak mimochodom. Žmurk.

,,Kto?"opýtal sa.

,,Odkiaľ to ja mám vedieť? Nie som tvoja sekretárka."postavil sa a pozrel na mobil.

,,Ochvíľku som späť len si to vybavím."ja len pekne prikývnem. Len si to vybav. Pekne krásne. Usmejem sa. Niekto zaklopal na dvere.

,,Ďalej!"poviem. Dnu vojde Natália s naším jedlom na vozíku.

,,Ahoj Natália."pozdravim ju.

,,Ahoj. Je ti už lepšie?"spýta sa ma a začne dávať jedlo na stôl v rohu v izbe.

,,Áno ale, ešte stále nemôžem normálne chodiť."odpoviem jej.

,,To ma mrzí. Čoskoro sa uzdrav."

,,Ďakujem. A ozaj máš šaty na zásnuby?"spýtam sa jej.

,,Zásnuby aké zásnuby?"tvári sa prekvapene.

,,Moje zásnuby s Damienom."

,,Aha ale, my budeme obsluhovať."odpovie mi.

,,Nie ste pozvaní normálne ako hostia. Na to máme firmu čo všetko zariadi."

,,Ale Lea, to sa nepatrí a určite pani Izabella s tým súhlasiť nebude."

,,A čo ja s tým?  Sú to moje zásnuby a vy tam budete."

,,Tak dobre."usmejem sa na ňu.

,,Tak prajem vám dobrú chuť. S dovolením."zoberie vozík a výjde vonku.

Ja sa zatiaľ pomalým krokom presuniem k stolu a sadnem si. Hneď po tom ako si sadnem do izby vojde Damien. Vyzeral byť nahnevaný. Ako inak. No nedával to na sebe vidieť. Sadol si a začal jesť.

,,Stalo sa niečo?"napijem sa jablkového džúsu. Pozrie sa na mňa tým jeho pohľadom.

,,Budúca žienka moja čo je teba do toho?"povie mi.

,,Takže sa budeme hrať na takéto oslovenia miláčik? Tak dobre len sa pýtam či ta náhodou nezasiahla porážka alebo také niečo."kľudným a sladkým hlaskom poviem.

,,Neboj sa zel.... zlatko. Som úplne zdravý nemaj starosti. Dobrú chuť."chcel povedať niečo iné viem to. Ale čo?

,,Dobrú chuť."začneme jesť. Správame sa ako malé deti. No chce hrať hru. Tak ju hrajem.

Nová kapitolaa. Nech sa luubii❤
Dúfam že, sa páči.