Nájdem si ťa

7. kapitola

Mark si pozorne vypočul nahraný rozhovor.

Sústredene pozorovala jeho reakciu.

Jeho tvár nehovorila absolútne nič. Nezistila ani to, či ho to nahnevalo alebo zarazilo. Vyzeral stále rovnako. Až keď slová utíchli, videla, že celý zbledol.

,,Už nič viac?" spýtal sa s akýmisi obavami. Jej ,,Nie" spôsobilo, že si ako keby mimovoľne vydýchol. Nevedela pomenovať tú zmes pocitov, ktoré sa mu miešali v tvári. Strach, možno znepokojenie...

V tej chvíli jej napadla úplne nezmyselná myšlienka. Nie, to nemôže byť pravda. Mark vie o smrti jej otca presne toľko, čo ona. Ale čo ak predsa...? Panebože, jej otec zomrel presne tak ako každý iný človek! Mohlo sa to stať hocikomu! kričal jej rozum.

Podišla ku kreslu, do ktorého si pomaly sadla a zavrela oči, snažiac sa rozpomenúť si na ten deň.

Večer predtým jej otec povedal, že odchádza na služobnú cestu. Prácu novinára bral veľmi vážne.

,,Kam ideš?" spýtala sa ho pri večeri, ktorej sa ani nedotkol. Mal akúsi čudnú náladu a bolesť v očiach. Alebo sa jej to iba zdalo?

,,Dostal som povolenie," začal nadšene rozprávať, ,,napísať článok o tých teroristoch. Zvonka unikla nejaká informácia, že sa nachádzajú v Peru a..."

,,Ale to je ďaleko," namietla, vediac, že pre jej otca je toto úplne irelevantný argument. Táto námietka sa rozplynula vo vzduchu ako bublina. Nemala miesto v jeho myšlienkach.

,,Kedy sa vrátiš?" spýtala sa so smútkom v očiach.

,,Zrejme tam ostanem nejaké tri či štyri dni, najviac týždeň. Neboj sa," pohladil ju po ruke, ,,ani sa nenazdáš a budem tu." Pozrel na ňu svojimi modrými očami, ktoré ju nemo prosili. Rýchlo odtiahol od nej svoju ruku a vstal. ,,Už je neskoro, mala by si si ísť ľahnúť. Povedal som Davidovi, nech na teba dohliadne."

,,Ocko," teatrálne si vzdychla. ,,Viem sa už o seba postarať aj sama."

,,Povedal som pani Rogersovej, že odchádzam na dlhší čas. Občas ju choď navštíviť, dobre? Má ťa veľmi rada."

,,Veď je to len týždeň," pripomenula mu.

,,Hej, máš pravdu." Vzal si do ruky kufrík, prichystaný pri dverách, a obrátil sa k svojej dcére. ,,Dávaj si na seba pozor."

,,Aj ty." A silno ho objala.

,,Hovoril som ti už, že vyzeráš presne ako tvoja matka?"

,,Ocko! Zmeškáš lietadlo," začala za ním zavierať dvere s čudným pocitom. Nemala rada rozlúčky. Vždy sa jej natisli slzy do očí. Ani v tej chvíli to nebolo výnimkou.

Nahliadla na ulicu za ním. Stálo tam auto, ale muža v ňom nevedela identifikovať.

,,Aby som nezabudol." Začal vyťahovať z vačku nejakú malú škatuľku. ,,Toto je pre teba."

Otvorila malý medailónik v tvare srdca, pričom na každej jeho strane spočívali fotografie jej rodičov.

Smutne sa usmiala. ,,Sľúb mi, že sa čoskoro vrátiš," zašepkala do tmy.

,,Sľubujem," odpovedal jej takisto ticho. ,,Veď je to len týždeň."

Lenže ten týždeň sa výrazne predĺžil, až kým do ich domu niekto nezavolal a nepovedal, že jej otec zomrel. Zároveň tým porušil sľub, ktorý jej dal. Bola vtedy nahnevaná a urazená, nešťastná a zranená. Stratu otca jej nikto nemohol nahradiť. Zo služobnej cesty, ktorá vyzerala tak nevinne, sa stala tragédia, čo hlboko zasiahla jej život.