Nájdem si ťa

2. ČASŤ - Súčasnosť

jeseň, Londýn 2021

„Jej slová s podtónom smútku však zneli veľmi vzdialene..." Túto vetu si čítala stále dookola, no chcela vedieť viac. Ako to celé dopadne?

,,Alex, miláčik, poď si už ľahnúť," zavolal na ňu z izby Nick.

,,Hneď idem. Už len chvíľku..."

Jej slová s podtónom smútku však zneli veľmi vzdialene.

Čo mala tá veta znamenať? Čo sa s Christinou stane? Čo by sa dialo potom, keby...

,,Alex," vzdychol si teatrálne. ,,Zase si to čítaš? Povedal som ti, že tým aj tak nič nezistíš."

Zavrela dokument a vypla počítač. Vstala zo stoličky, prejdúc bosými nohami k Nickovi do postele, pričom sa pritúlila k jeho teplému telu, ako to robievala každý večer.

,,Bol to len pokus," odvetila pravdivo. ,,Myslela som si, že si na niečo spomeniem, ak si to budem dookola čítať."

,,Veď už to takmer poznáš naspamäť," poznamenal a vzápätí zívol. Nemal by ostávať večer tak dlho hore.

Podoprela sa lakťom. ,,Ani nie. Ale musíš uznať, že je to celkom zaujímavé."

,,Všetko, čo napíšeš ty, je zaujímavé," vyslovil jej poklonu.

,,Nick, to hovoríš len preto, že som tvoja žena," zasmiala sa nezbedne a letmo ho pobozkala. Ustavične jej však z mysle neschádzala Christina a jej láska k Markovi... Aký bude ich osud? Túžila sa dozvedieť koniec.

Nick bol rád, že z nej smútok začal pomaly opadávať. Odkedy sa stala tá strašná nehoda, prijala svoj stav pokojne a ústretovo, aj keď sem-tam spozoroval jej snahu zistiť, kto vlastne je. Akoby strata pamäte zapudila všetky jej bolestné spomienky na život predtým.

,,Tebe ten román ešte stále vŕta v hlave, však?" spýtal sa jej, pohladiac ju po vlasoch.

Poznal ju až príliš dobre. ,,Musím na to stále myslieť. Chcem vedieť, ako sa to skončí. Prečo som nebola rýchlejšia a nedokončila to skôr, ako som stratila pamäť?"

Nicka jej otvorenosť vôbec neprekvapila. Hovorila o tej nehode ako o počasí. Už v nemocnici jej neustále prízvukoval, že v sebe nemá potláčať bolesť a že sa mu má zdôverovať o veciach, ktoré by nikomu inému nepovedala. Bol rád, že mu dôverovala. Nemali pred sebou žiadne tajomstvá.

Nežne ju pobozkal. ,,Vieš, že odkedy si stratila pamäť, si oveľa viac... veselšia?"

Krátko sa zasmiala. ,,Ako si na to prišiel?"

,,Ani neviem. Len ma to tak napadlo. Akoby ťa pred tou nehodou trápilo niečo, o čom som nevedel..." Keď videl na jej tvári náznak znepokojenia, rýchlo povedal: ,,Táram, prepáč. Nemal som ti to povedať."

,,Nie, to je v poriadku. Som rada, že si sa mi s tým priznal." Zahľadela sa na neho s láskou a nežnosťou, ako to vedela len ona. ,,Ľúbim ťa," zašepkala, pozorujúc jeho peknú tvár. Aj napriek tomu, že mal niečo vyše štyridsiatky, udržiaval si atletickú postavu a vlasy mal ešte stále prekvapivo hnedé. Akoby čas pre neho vôbec neexistoval.

,,Aj ja ťa ľúbim," povedal a chrbtom ruky jej pohladil tvár.

Bez týchto slov by ani jeden nezaspal. Pre niekoho by to bolo možno čudné, ale Alex a Nick si v deň svojho sobáša sľúbili, že si každý deň budú pripomínať svoju neprestajnú lásku.