Nájdem si ťa

10. kapitola

Prvé, čo uvidela, bol rozsiahly ihličnatý les, na pozadí ktorého sa tiahli dlhé rady mohutných skál. Táto krása sa jednoducho nedala opísať slovami, pretože doslova vyrazila dych každému, kto si túto pýchu prírody pozrel. Nepoznačená ľudskou rukou vniesla každému do duše nesmierny pokoj a vyrovnanosť.

Takmer pol hodinu takto stála pred balkónovými dverami, až kým si nevšimla veľkú bielu obálku na nočnom stolíku vedľa postele, v ktorej sa pred chvíľou zobudila. Nenáhliac sa, ešte stále opojená úchvatným výhľadom na tú podmaňujúcu silu, otvárala obálku pomaly, ako keby to, čo držala v rukách, predstavovalo dajakú drahocennosť.

Malé sotva viditeľné písmo ihneď identifikovala.

Prajem Ti krásny deň!

Šiel som do mesta niečo vybaviť, takže sa vrátim asi až večer. Dolu v kuchyni máš nejaké jedlo. V každom prípade, poobzeraj si chatu a spríjemni si tu pobyt.

PS: Najbližšia dedina je odtiaľto vzdialená vyše tridsať kilometrov.

Drží ma tu ako vo väzení, pomyslela si tupo po prečítaní poslednej vety, ktorá len potvrdila jej domnienku. Myslí si, že chcem ujsť. Aspoňže jej zaželal krásny deň. Jediný svetlý bod dňa.

Hneď ako našla kúpeľňu, ponorila sa do vane napustenej horúcou vodou, pričom para zamorila takmer celú maličkú miestnosť.

Ľahla si, oprúc hlavu o studený mramor, a zatvorila oči.

Takto nádherne jej asi nikdy nebolo!

Všade pokoj a ticho...

Nikde na ňu nečíha Teranzi... V spojitosti s jeho menom sa jej pred očami vynorila minulá noc. Kedy a ako sa ho striasli? Potlačila v sebe túžbu klásť si ďalšie a ďalšie otázky, na ktoré zrejme ani neexistovala odpoveď, a začala si na seba nanášať voňavý sprchový gél s masážnymi perličkami.

Všetko tu bolo ako nové, pomyslela si a sama pre seba dodala: Keby tu nebolo také veľké množstvo prachu.

Zotrúc zo seba zvyšky gélu ponorila sa do vody, na povrchu ktorej spočívala biela pena. Tento kúpeľ ju nádherne upokojoval a odohnal jej z mysle všetky doterajšie problémy. Táto krátka dovolenka jej len prospeje. Veď desať dní nie je až tak veľa.

Usušená, ešte s mokrými vlasmi, skúmala miestnosti v jej no-vom bydlisku. Každá bola vkusne zariadená, primerane jej prostrediu, až na jednu, ktorá bola zamknutá. Ani cez kľúčovú dierku nevidela do jej vnútra, čím v nej len skrsli ďalšie podozrenia. Úprimná zvedavosť, zrodená ešte v jej útlom detstve, jej vohnala do srdca túžbu odhaľovať skryté tajomstvá. Ak bude Mark stále takto odchádzať do mesta, tak túto záhadu odhalí už čoskoro.

Popoludní vyšla trochu von nadýchať sa čerstvého horského vzduchu, obdivujúc tú prekrásnu zeleň, ktorú Boh stvoril. Ktovie, prečo je tu len táto jedna chatka. Vyšla na kopec a obzrúc sa späť užasla nad jej hrozným zovňajškom. Človek by povedal, že je na rozpadnutie. Vnútri to však vyzerá byť vkusne zariadené a navyše moderné.

Na vrchole nie celkom vysokého kopca sotva dovidela na nejaké známky života.

Všade ticho, hrozné ticho...

Pred očami sa jej zrazu vynoril obraz, kde jej otec daroval prívesok s jeho fotografiou a fotografiou jej matky. Inštinktívne sa zaň chytila, ako to v poslednom čase robievala. Sama nevedela prečo. Čoraz viac sa jej do mysle vháňala práve táto scéna: Keď svojho otca videla naposledy; a chvíľa: keď jej daroval náhrdelník s príveskom.