Nájdem si ťa

11. kapitola

Teranzi stál v Tomovej hotelovej izbe, ktorá sa nijako nehodila k jeho ohavnému zovňajšku. Jazvy na tvári, v svetle dobre viditeľné, v nej vyvolali ani nie tak strach, ako skôr obavu. Obavu, týkajúcu sa Toma.

V prvom okamihu ani nevedela, či žije alebo je už mŕtvy. Jeho telo ležalo nehybne skrútené na svetlom koberci, ako keby z neho vyprchal všetok život.

,,Ako ste ma našli?" Snažila sa otázku vyriecť najpokojnejšie ako sa dalo. Nedaj najavo strach, prikazovala si. Je to taký istý človek z mäsa a kostí ako ty. Ibaže má zbraň, ktorej hlaveň na teba nebezpečne mieri.

,,Pre mňa nič nie je nemožné, Christina. Nebolo ťažké vypočuť si tvoje posledné telefonáty na odkazovači."

Úporne sa pokúsila spomenúť si na svoje domáce telefonáty. S kým naposledy volala? Ach, áno! S Robbie! O čom sa, dopekla, zhovárali?

,,Čo ste mu urobili?" pozrela na meravé telo pri dverách.

,,Nič vážne, možnože sa z toho dostane, a možno aj nie." Mŕtve sivé oči ju prebodávali čoraz intenzívnejšie. Jeho nasledujúce slová ju však úplne zamrazili. ,,S tvojím bratom som musel bojovať dlhšie, i keď si myslím, že ty si toho zdedila viac po svojom otcovi."

Pri slovách o jej bratovi sa nekontrolovane roztriasla po celom tele. Len neplač, upokoj sa. Tvojmu bratovi sa nič nestalo. Sedí vo svojej pracovni tak ako vždy a pripravuje sa na nedeľnú bohoslužbu ako vždy.

,,Klamete," povedala s odporom.

,,Milá moja, nikdy som neklamal, natoľko by si ma už mohla poznať. Navyše som ťa vopred varoval, že tvojmu bratovi hrozí nebezpečenstvo. Mala si ma počúvnuť. Vieš, že vždy dodržím slovo, najmä pokiaľ ide o moju prácu."

,,Vy podliak!" skríkla a vrhla sa na neho. Päste, ktorými ho chcela udrieť, jej bolestne chytil do svojej jednej ruky, pričom v druhej ešte stále držal zbraň.

Pocítila ostrú bolesť v zápästiach.

V ďalšej chvíli ho chcela kopnúť do slabín, no keďže vytušil jej nastávajúci úder, odtiahol sa, a tak kopla do prázdna, padnúc na zem. Navyše si pri páde silno udrela hlavu, čo spôsobilo, že sa jej na chvíľu zahmlilo pred očami. Hlava ju začala príšerne bolieť, pomaly sa vzdávala a upadávala do bezvedomia.

Teranzi využil jej oslabenú pozíciu, kŕčovito zovrúc jej tenký krk. ,,No tak, prečo nebojuješ?" provokoval ju.

Tón jeho hlasu jej vnukol podnet na to, aby sa nevzdala.

Skúšala všetko možné; chcela ho prevrátiť za seba, no váha jeho tela jej tento pokus znemožnila. Takisto ho nemohla nijako kopnúť; nohy mala pevne stlačené k zemi. Cítila, že jej dochádza dych, a tak sa začala mykať čoraz viac. Podarilo sa jej uvoľniť si ruku, ktorou mu v nasledujúcej sekunde silno udrela do brucha a využijúc svoju jedinú šancu, zložila jeho ťažké telo na zem.

Chcela vstať, ale keď ju chytil za boľavý členok, prekazil jej útek a zároveň aj šancu zavolať nejakú pomoc. Dočerta, v tomto hoteli predsa musí niekto bývať!

Začala kričať.

,,Nič iné nevieš?" dráždil ju.

Pobavenie a provokácia, ktoré sa dali z jeho hlasu zreteľne cítiť, v nej nezapríčinili nič iné ako neutíchajúci hnev. Oči jej nebezpečne blčali, pery sa skrútili do rovnej čiary.

Zahnala sa druhou nohou, kopnúc mu do tváre, takže sa celkom vymanila spod jeho nadvlády a bežala k dverám. Ani si nevšimla, kedy a ako vstal, zatarasil jej cestu.