Nájdem si ťa

Odlet domov

,,Vždy som mala pri čítaní taký zvláštny pocit, že sa to nejako týkalo vás. Akoby to, čo je tam napísané, ste skutočne písali o sebe." Štyridsaťročná žena s úsmevom hľadela do knihy. Tvár mala milú, jemne prikrášlené hnedé oči sa skrývali za sklami jednoduchých okuliarov, ktoré ľahko sedeli na jej rovnom nose. Pery mala taktiež zľahka namaľované, čo dodávalo jej tvári sympatický vzhľad. Nebola táto žena v minulosti náhodou modelka? uvažovala v duchu, sediac v pohodlnom kresle.

,,Každý autor dáva do svojej knihy všetko, čo môže, ale hlavne jej musí dať aj niečo zo seba," povedala pokojne. Udalosti posledných dní ju od základov zmenili. Už nebola tou zúfalou ženou, bezmocnou voči krutým pravdám, ktoré sa na ňu neustále valili. Teraz dokázala prijať danú skutočnosť s chladom a vyrovnanosťou. Stále v nej však tlel malý ohník nerozhodnosti. Má alebo nemá...?

Bol práve druhý január, deň Markovho odletu. Ak mu dovolí dnes v noci odletieť, už nikdy neuvidí svoju dcéru... a ani jeho.

Počúvaj svoje srdce.

Ale ako? Ono samo bolo doteraz veľmi zmätené, ako by jej mohlo niečo povedať?

Donútila sa počúvať ženu pred sebou.

,,Pokiaľ viem, začali ste túto knihu písať už dávno..."

,,Áno, dalo by sa povedať, že toto je jedna z mojich najdlhšie písaných kníh. Ak by som mala byť presná, tak je to takmer päť rokov." Keď zbadala ženin prekvapený výraz, dodala: ,,Začala som ju písať ešte predtým, ako som stratila pamäť."

Áno, udalosti posledných dní ju naučili rozprávať o svojom živote pravdivo a bez okolkov. Už necítila nijakú bolesť, nijaký smútok. Zmierila sa už so všetkým.

Takmer so všetkým...

Keď ukončila rozhovor s milou, nevtieravou novinárkou a odprevadila ju k dverám, zvalila sa do kresla. Predtým, ako to však urobila, si spravila chutný ovocný čaj.

Hm, čaj...

Smutne sa usmiala. Každá vec, ktorú urobí, jej bude pripomínať niečo z jej minulosti, čo sa týkalo Nicka alebo Marka. Ostali jej len číre spomienky.

Tak rada by videla Nicka! Čo asi tak teraz robí? uvažovala potichu. Sedí za stolom a hľadí do tých svojich nezmyselných papierov, ktorým nikdy veľmi nerozumela? Myslí na ňu ako ona na neho?

Pokrútila hlavou.

Nemala by trápiť hlavu otázkami takéhoto typu. Nick svojím posledným vystúpením navždy ujasnil ich vzťah. Zostali priateľmi, a tým to končilo.

Ubytovanie v hoteli ju vonkoncom nenadchlo. Nikdy na ne nebola zvyknutá. Prečo si potom nekúpila nejaký skromný byt? Áno, mala dostatok peňazí aj na kúpu nejakého väčšieho bytu, lenže... ako keby tušila, že v Londýne neostane dlho. Čo ak to je nejaké znamenie? Ubytovala sa v hoteli, lebo vopred tušila, že niekam odíde? Odíde za Markom do Ameriky? Odletí snáď s ním?

Jeho let bol naplánovaný na dvadsiatu druhú hodinu. Ostávala mu teda už len jedna hodina do odletu.

V rýchlosti vytočila na telefóne krátke číslo. Ak by sa vydala na cestu k medzinárodnému letisku hneď teraz, mohla by to ešte stihnúť. Bude to síce len tak-tak, ale za pokus to stojí. Nie, musí to stihnúť. Ak sa pre niečo rozhodne, tak to potom dotiahne až do konca.

Keď sa na druhej strane linky ozval rázny mužský hlas, nadiktovala mu v rýchlosti svoju adresu. Dúfala, že taxík čoskoro dorazí. Vzápätí začala písať list, ktorý na recepcii rýchlo odovzdala s niekoľkými inštrukciami.

Mala pred sebou veľmi dlhú cestu...

Ale už sa rozhodla.

Nenechá si ujsť šťastie rovno spred nosa.

Bude bojovať.

* * *

,,Prosím vás, nevedeli by ste ísť rýchlejšie?" Dávala mu do rúk ďalšie peniaze.

,,Madam, robím, čo sa dá," odvetil jej namrzene. ,,Ale nejde to, pretože sa kvôli takémuto počasiu zbláznila celá doprava. Ľutujem," povedal, keď natrvalo uviazli v zápche.

,,Ako dlho to potrvá k letisku?"

,,Autom by to bolo ešte takých päť minút, ale v takomto počasí..." váhavo krútil hlavou, ,,naozaj neviem."

,,To nevadí," vložila mu do rúk peniaze, vystupujúc z taxíka. ,,Aj tak vám ďakujem." Zabuchla za sebou dvere, kliesniac si cestu pomedzi uviaznuté autá a namosúrených vodičov.

Vôbec to nevyzeralo dobre. Ešte stále snežilo, no nie tak silno ako doobeda.

Má ešte desať minút do odletu.

Musí to stihnúť. Nesmie ho nechať odísť len tak. Musí mu povedať, ako veľmi ho ľúbi a že spravila chybu, keď sa ho mienila bez slova vzdať.

Na letisko prišla s päťminútovým meškaním. Keď zbadala pred sebou celkom prázdnu halu, sklamanie sa v nej naplno rozhostilo.

Nestihla to.

Mala byť rýchlejšia. Oči sa jej zaliali slzami. Nemala toľko premýšľať, mala hneď konať. Bola to jej chyba.

Neschopná urobiť niečo rozumné, sadla si na neďalekú lavičku, podopierajúc si hlavu rukami. Čierne vlasy jej vošli do očí, takže nezbadala malú detskú postavičku, ktorá sa pred ňu nesmelo postavila.

,,Mamička?" opýtalo sa jej dievčatko ticho a chytilo ju za ruku.

Christina k nemu pomaly zdvihla uslzený zrak, pričom s radosťou opätovala jeho stisk.

,,Som to ja," povedala chrapľavo a pritúlila si Jennifer k sebe. Pohľad uprela na osobu za ňou. To, s čím sa tam stretla, vôbec nezodpovedalo tomu, čo očakávala. Pomaly vstala.

,,Náš let odložili kvôli zlému počasiu," povedal Mark jednoducho a mimovoľne pritom pokrčil plecom. ,,Rozmýšľal som, kam budeš chcieť ísť, keď za nami prídeš."

Po prvýkrát za dnešný deň sa úprimne usmiala. Mark to vedel. Od začiatku predpokladal jej príchod. No nehnevala sa za to na neho, naopak, v srdci cítila nevýslovné šťastie.

Tentoraz jej Boh splnil tajné prianie.

,,Tak čo povieš, Jennifer," sklonil sa k svojej dcére, ,,kam bude chcieť ísť naša mamička?"

A Jennifer, celá šťastná, že má oboch rodičov pri sebe, zvolala na celú halu: ,,Domov!"