Nájdem si ťa

12. kapitola

Dni ubiehali rýchlejšie, ako sa zdalo.

Slnko hlásalo horúce leto, predpovedajúc dva mesiace tepla. Vietor akoby zázračne utíchol a spieval iba ľahkú upokojujúcu melódiu, ktorú však nebolo počuť do malej chatky, vzdialenej od najbližšieho mesta niekoľko kilometrov.

Christina prežívala svoj žiaľ v samote, takmer nikdy nevychádzala z izby, prestávala dokonca jedávať. Všetku svoju bolesť tlmila vo svojom vnútri a Mark ju naposledy videl plakať pri odchode zo Seattlu. Nemal silu pozerať sa na to, ako sa Christina pomaly zabíja. To, že nevychádzala z izby, sa ešte dalo nejako rešpektovať, ale to, že jedla len minimum toho, čo navaril, už nie. Vždy jej predsa tak chutilo...

Rozhodol sa, že zatiaľ nič nezmení. Nebude na ňu robiť nijaký nátlak, bude iba rešpektovať jej priania. Veď napokon, čo iné mu aj zostávalo?

Zadumane ju pozoroval zakaždým, čo okolo neho nečujne prešla, neschopný vyriecť čo len jediné slovo. Takto to išlo niekoľko dní, ktoré Marka privádzali do šialenstva.

Až v jeden večer sa osmelil povedať jej: ,,Volal mi otec. Oznámil mi, že pohreb tvojho brata sa bude konať o týždeň v piatok."

Na krátky okamih zatvorila knihu, ktorú čítala už asi po tretí-krát, a tlmene sa spýtala: ,,Prečo tak neskoro?"

,,Dali ho do krematória."

,,Myslela som, že o tom bude rozhodovať jeho rodina. Pokiaľ viem, ja som jeho najbližšia príbuzná." Bola si istá, že niečo nie je v poriadku. ,,Ty vieš, prečo ho dali spopolniť, však?"

Jeho mlčanie len potvrdilo jej podozrenie.

,,Mám právo to vedieť. Som jeho sestra!"

Sprvu zvažoval svoju odpoveď, no keď si spomenul, že Christina by sa to tak či tak neskôr dozvedela, začal rozprávať: ,,Jeho telo bolo natoľko... zdehonestované, že sa o inom ani nedalo uvažovať. Ťažko povedať, ako konkrétne mu Teranzi ublížil, každopádne potom celý jeho dom vyhodil do vzduchu. Nádej na záchranu neexistovala. S trosiek vytiahli, žiaľ, len pozostatky jeho spáleného tela." Prisadol si k nej. ,,Nechcel som ti to povedať," hovoril už dôvernejším tónom, ,,lebo som vedel, že ti to spôsobí bolesť." Opatrne ju vzal za ruku. Vydýchol si, keď sa k nemu naklonila a silno ho objala. Toto je už lepšie, pomyslel si, opätujúc jej objatie. Začal jej zľahka hladiť chrbát, pričom ho znova prepadla túžba milovať sa s ňou. Potláčajúc tento silný pocit, nečakane sa od nej odtiahol. Previnilo na ňu upieral svoj pohľad, aby videla, akej veľkej chyby sa v minulosti dopustil.

Položila do jeho rúk svoje dlane a povzbudzujúco ich stisla, ako keby tušila, že ho niečo trápi. ,,Nemusíš mi nič vysvetľovať, ak sám nechceš."

Znova sa ocitla v jeho mocných ramenách a o chvíľu už počula jeho tlmené slová. ,,Tvojho otca som si nadovšetko vážil. Jeho posledné myšlienky patrili tebe. Prial si, aby som sa o teba postaral a dohliadal na teba. Vždy myslel najskôr na iných ako na seba. Bol to najlepší človek, akého som poznal, prisahám." Vzdychol si. ,,Bol by ešte žil, keby tam neprišiel on. Vystrelil na neho... Jack sa zrútil na zem. Vzal som do ruky zbraň a namieril na nich." Sklonil hlavu, no vzápätí ju vztýčil a ticho vyriekol: ,,Mohol som ich zabiť, lenže... z akéhosi doposiaľ nevysvetliteľného dôvodu som to neurobil... Nevystrelil som." Pohľad upieral opäť do prázdna. ,,Keď si pomyslím, že stačil len jeden jediný výstrel k tomu, aby som pomstil Jackovu smrť, tak... Nikdy si neodpustím, že som ich nechal odísť. A viním sa za to doteraz." Pozrel na ňu previnilo. ,,Už chápeš, prečo nechcem, aby si sa vinila za to, čo sa stalo Davidovi alebo Tomovi? Žila by si s týmto jediným omylom celý život, pomaly by ťa to zožieralo a nikdy by si nebola šťastná. Nedovolím, aby si spravila takú istú chybu ako ja pred deviatimi rokmi."