Nájdem si ťa

14. kapitola

Chvíľu trvalo, kým sa prebrala zo spánku. Rozoznávala nejaké predmety pred sebou, ale nie natoľko, aby mohla zistiť, kde vlastne je. Ležala na širokej posteli s baldachýnom, na sebe mala čistú pyžamu a vedľa nej bol úhľadne poskladaný biely saténový župan.

Čo to má všetko znamenať? pýtala sa sama seba v duchu. Kam sa to dostala?

Zrazu si uvedomila, že jej je až príliš teplo. Čudovala sa, že si ten veľký murovaný krb nevšimla skôr. Oheň v ňom ešte stále plápolal; dôkaz toho, že tu niekto pred niekoľkými minútami bol.

Až potom si spomenula, čo sa vlastne stalo.

Pamätala si, ako pred sebou uvidela Teranziho tvár. Zrak sa jej však náhle zahmlil a ona upadla do hlbokého spánku.

Tabletky.

Áno, museli to byť ony. Preto tak Michael nástojil, aby ich vypila. Spolupracoval s Teranzim alebo bol v tom celkom nevinne? Prečo jej to urobil? Kvôli nemu teraz leží na celkom neznámom mieste, neschopná dajakého namáhavého pohybu a rozmýšľa nad skutočnosťou, prečo to tak všetko je?

Možno áno.

Keby bol v tejto chvíli Mark tu...! On by jej vedel pomôcť, poradiť, určite by našiel nejaké vhodné riešenie, ako sa dostať z tejto nebezpečnej situácie. Vzápätí sa nad svojimi slovami zarazila. Mark je predsa ďalším nástrojom Teranziho rúk. Obchoduje s ňou ako s dajakou hračkou, ktorá zakaždým padne do vlastníctva niekoho iného.

Všetko je to len začarovaný kruh, z ktorého niet žiadneho východiska. Kedy príde princ a vyslobodí ju z tejto kliatby? S ľútosťou si uvedomila, že nijaký princ nepríde; bude si musieť pomôcť sama, ako to už urobila stokrát predtým. Je predsa sebestačná, nikdy sa nespoliehala na niekoho iného. Vždy si bola istá tým, že iba to, čo urobí ona, je správne a také, aké to má naozaj byť.

Zvládne to aj teraz.

Pokúsi sa odtiaľto dostať, aj keď ju tak náhle oslnil ten luxus a starožitný nábytok v miestnosti. Ktovie, možno je takto zariadený celý dom. Nevypovedanou otázkou bolo, komu tento dom vlastne patrí.

Pomaly a opatrne vstala z postele, na svoje prekvapenie sa obula do teplých papúč, uložených hneď pri posteli, až napokon zastala pred oknom. Čo má od tohto všetkého vlastne očakávať? Je si naozaj istá tým, že chce odhrnúť záclonu a odkryť zvyšok tajomstiev?

Dotkla sa ťažkého červeného zamatového závesu, rozhodnutá podniknúť prvý krok k odhaleniu záhady. V okamihu, keď tak chcela urobiť, vyrušilo ju nečakané zaklopanie na dvere a náhly vstup do izby, v ktorej strávila zvyšok svojho času... Koľko je vlastne hodín?

,,Dobré ráno! Už ste vstali?" pozdravil ju milý starecký hlas.

Otočila sa, aby uvidela tú neznámu tvár, ktorá sa jej tak milo prihovorila. Takéto srdečné privítanie teda naozaj nečakala.

,,Dobré ráno," odzdravila trochu zaskočená. ,,Zobudila som sa len pred chvíľou."

Staršia žena si všimla jej nedôverčivý a trochu podozrievavý výraz v tvári. ,,Mňa sa nemusíte báť," povedala, čítajúc v zelených očiach utajený strach, ,,pracujem tu už takmer tridsať rokov, ale ešte sa nestalo, že by do domu zavítal takýto nečakaný hosť."

,,Komu patrí tento dom?"

Zdola bolo počuť prenikavý zvuk telefónu.

,,Prepáčte, už musím ísť," vyhla sa odpovedi na otázku žena. ,,V skrini si nájdete nejaké vhodné oblečenie a kúpeľňa je hneď oproti tejto izby. Večera sa podáva o siedmej. Buďte presná."