Nájdem si ťa

Rozlúčka

Celý týždeň nevyšla z bytu. Držala sa tu nasilu, nemala odvahu vyjsť na ulicu a pozrieť sa niekomu do tváre. Robilo jej to problémy aj doma, keď musela hľadieť do Nickových smutných očí každé ráno, každý večer...

Nikto nemohol vedieť, aký dôležitý a ťažký boj sa odohráva v jej srdci a vnútri vôbec.

Nick od nej nechcel žiadne vysvetlenie, stačil mu už len pohľad na prívesok, nedbalo hodený na stole a ešte neotvorenú obálku. Neotvorila ju doteraz a rozhodla sa, že to ani neurobí. Načo aj? Nemá to zmysel. Spomenula si. Veď to napokon Mark chcel či nie? pomyslela si sarkasticky.

A chcela to aj ona...

Zaostrila svoj zrak na slová pred sebou. Musí sa sústrediť. Chcela ten román vydať začiatkom budúceho roka. Teraz, keď už poznala celý príbeh, mohla pokojne pokračovať. No aj keď sa jej vrátila pamäť, stále si nebola istá koncom. Ako dopadne osud Christiny a Marka?

Christina.

Mark.

Jej nové meno.

Nick sa tváril, ako keby sa ani nič nebolo stalo. Naďalej ju oslovoval Alex, lebo tak ju aj poznal. Od samého začiatku... Bola mu za to veľmi vďačná. Predstava, že by ju teraz Nick začal odsudzovať pre niečo, čo urobila pred mnohými rokmi, ju plašila rovnako ako pomyslenie na to, čo sa bude diať teraz.

Čudovala sa, že o tom ešte nevedia novinári, aj keď sa už v niekoľkých lacných časopisoch objavili zmienky o tom, že celý týždeň nevyšla z domu. Čo je na tom zlé? Pokojne sa môže vyhovoriť na únavu alebo bolesti hlavy.

Pokrútila hlavou v snahe zahnať bezcieľne myšlienky. Musí to dopísať. Do nového roku to už síce nestihne, ale čím skôr, tým lepšie. Mala by sa viac snažiť a nemyslieť na to, čo bolo, ale na to, čo bude.

A toho sa najviac obávala.

Strach z budúcnosti.

Aký bude jej osud? Čo ju ešte v živote čaká? Koľko utrpenia ešte dokáže zniesť, aby ju celkom neovládlo a nestiahlo k sebe?

Zhlboka sa nadýchla, pokračujúc v písaní.

Je to len pár strán, upokojovala sa.

To zvládneš...

* * *

,,Si si istá, že tam chceš ísť?"

Jeho dokola opakujúce sa otázky ju už začínali unavovať. No aj napriek tomu odpovedala najjemnejšie, ako vedela. ,,Nick, nikdy som si nebola istá viac."

,,Stále si to môžeš rozmyslieť." Pozeral na ňu cez celú izbu, ako si skrášľuje už aj tak bezchybnú tvár. ,,Nechcem ťa nútiť do niečoho, čo nechceš."

,,Opakuješ sa."

,,Viem." Odmlčal sa. ,,Takže ťa od tvojho rozhodnutia neodhovorím, však?"

,,Nemáš najmenšiu šancu," podotkla, mrknúc na neho cez odraz jej toaletného zrkadla. Keď si na oči naniesla tmavé tiene a čiernu špirálu, pokračovala: ,,Nejde mi do hlavy, že nechceš, aby som tam šla."

Vzdychol si. ,,Chcem len tvoje dobro. Ale ak si myslíš, že po tom, čo sa stalo, všetko zvládneš, nebudem už namietať."

,,Ďakujem." Hneď, ako si na tvár vniesla trochu červene, sa k nemu pomaly otočila, pričom svoje mačacie oči nespúšťala z tých jeho. Bol k nej naozaj dobrý. Aj keď cítil koniec, naďalej k nej prechovával takú istú lásku, ba dokonca väčšiu ako nikdy predtým. Úprimne mal o ňu záujem, nechcel, aby sa niečím trápila. Nechcel, aby trpela. Jeho snaha však bola márna. Trpela už teraz.