Nájdem si ťa

Tajomný neznámy

„I keď sme sa obrátili k Bohu chrbtom, aj tak nás miluje. Je náš Stvoriteľ. Vyhľadáva nás a oslovuje nás. To je tá radostná správa, teda evanjelium, pre všetkých. Bohu sme takí vzácni, že za naše hriechy obetoval svojho jednorodeného Syna - Ježiša Krista. Nechal ho odsúdiť na kríž a zomrieť. Biblia o Bohu jasne hovorí: ,Boh preukazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus za nás zomrel, keď sme ešte boli hriešni.' " Kňaz na chvíľu zmĺkol, aby účinok jeho slov viac zapôsobil na prítomných. Potom pokračoval: ,,Ježiš stavia most medzi Bohom a nami ľuďmi. Preto mohol o sebe povedať: ,Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, než skrze mňa.' Boh učinil všetko. On urobil prvý krok k nám. Teraz je na nás, aby sme učinili my prvý krok k nemu. Amen."

Kostolom sa takisto ozvalo jednohlasné Amen.

Alex si už mohla všimnúť, že tento mladý kňaz má veľmi poučné kázne. Páčili sa jej. Každá z nich bola niečím zaujímavá a taká... precítená. Pri jeho slovách doslova strácala pojem o čase.

Počas prijímania jej pozornosť ale upútalo niečo celkom iné. Nechcela sa príliš obzerať, veď napokon sa to nepatrilo, ale neodolala svojej nástojčivej zvedavosti a hlavu pootočila doprava.

Ani nie päť metrov od nej sedel ten Američan. Výraz tváre mal chladný, povedala by, že priam vážny. Až o pár sekúnd si všimla malú postavu, pokojne sediacu vedľa neho.

Bolo to malé dievčatko.

V duchu potriasla hlavou. Akoby ten muž dopredu vedel, čo urobí. Bola na večierku, a dalo by sa povedať, že ju zámerne vyhľadal. Znenazdajky, kedy bola úplne nepripravená, na ňu zaútočil a oslovil ju Christina. Teraz sa zrazu zjaví na omši aj s tým malým dievčatkom, očakávajúc, že... Čo? Čo od nej vlastne chce? Prečo ju prenasleduje?

Buď radšej opatrná, Alex.

Keď vyšla z kostola, nemohla si ho nevšimnúť. Jeho vysoká postava sa jednoducho nedala prehliadnuť. Ani si nestihla uvedomiť, kedy sa stihol postaviť vedľa nej.

,,Pekná kázeň, však?" spýtal sa, skúmajúc jej neutrálnu tvár.

,,Áno," odvetila odmerane a pohla sa vpred. Chcela byť čo najrýchlejšie doma, čo najďalej od tohto záhadného muža, ktorý v nej začínal vzbudzovať strach. Skutočne je to strach? pýtala sa sama seba v duchu.

Jediným pohybom ju obrátil k sebe a potom už jemnejšie povedal: ,,Mrzí ma, ako som sa k vám na tom večierku správal. Nebolo to odo mňa pekné. Bol by som rád, keby ste na to zabudli."

A to mu má len tak, pre nič za nič, uveriť?

,,Prosím, verte mi," povedal, akoby jej čítal myšlienky. „Nemal som v najmenšom úmysle ublížiť vám. Odpustíte mi?"

Hovoril tak presvedčivo, že keby jej hneď teraz oznámil blížiacu sa búrku, bola by mu uverila.

,,Neviem, ja... Vyviedli ste ma z miery," povedala pravdivo.

,,Dalo by sa moje nespoločenské správanie nejako odčiniť? Čo by ste povedali na jednoduchú večeru v príjemnej reštaurácii?"

Čo by na to povedal Nick?

,,Áno, viem. Váš manžel by ma asi vlastnoručne zaškrtil, keby mohol, ale berte to ako pokánie za to, ako som sa k vám nevhodne správal. Naozaj ma to veľmi mrzí." Odmlčal sa, aby si Alex premyslela v hlave jeho návrh.

,,Keď ja naozaj neviem..." váhala. Na jednej strane ju jeho ponuka nesmierne lákala, túžila sa o tomto mužovi dozvedieť čo najviac, ale na druhej strane, ak by šla na tú večeru, mala by výčitky, že Nicka podvádza. Avšak keby sa ho spýtala na jeho názor...